Až drevo udrie sekera,
hoc úmysel znel skvostne.
Tu bolesť žije, nezmiera
a s miazgou v kôre spustne.
Len trocha z duba skutočne
sa pre zajtrašok pridá.
zabime krásu korune,
zrána ju ľahko vydá.
Sťa lekár ťažkým zákrokom
chorého kôry zbaví
a verný klamným úsmevom
bez zábran úspech slávi.
Pod dlátom sveta sochárov
a na rúk prácu hrdí.
Ikona – modla pre bohov,
krásny, výtvor však mŕtvy.
Ja vravím Stromko forever…
A vieš, čo by ti povedal na to Ľ. Štúr?
Že správne by to malo byť takto:
Až drevo udrje sekera,
hoc úmiseu zňeu skvostňe.
Tu bolesť žije, ňezmjera
a s mjazgou v kuore spustňe.
Len trocha z duba skutočňe
sa pre zajtrašok pridá.
zabime krásu koruňe,
zrána ju lahko vidá.
Sťa lekár ťažkím zákrokom
chorjeho kuori zbaví
a verní klamním úsmevom
bez zábran úspech slávi.
Pod dlátom sveta sochárou
a na rúk prácu hrdí.
Ikona – modla pre bohou,
krásni, vítvor však mŕtvi.