Silvio Geruzzi, najvplyvnejší nájomný vrah sveta sa mal stretnúť s Donom Santinom DeRennom. Malo to byť priateľské stretnutie, bez osobných strážcov, bez svedkov. Don Santino bol vládnucí don v krajine a žiadná rodina by si nedovolila útok. Silvia by nikto nezabil. Najmä keď je pod ochranou Dona.
Tak teda jedného slnečného dňa sa na Námesti svätého Patrika stretli tieto dve autority. Starí priatelia si podali ruky, objali sa a vybrali sa na prechádzku mestom. Hovorili, hovorili veľa. Hovorili o obchodoch, o živote, o rodine. Prechádzali sa dlho. Po hodine už boli ďaleko od námestia. Boli niekde v okolí černošskej štvrte keď sa to stalo.
Silvio hovoril o olivovom oleji, keď sa spoza auta vynoril černoch s revolverom v ruke.
„Kurva, peniaze. Rýchlo, kurva!“
Don sa naň pozrel s výrazom, akým sa človek pozerá na samovraha.
„Keď potiahneš tú spušť, tak si mrtvý ty, tvoja matka, tvoj otec, tvoja sestra a tvojích pár stoviek bratov. Rozumel si ma, neger?“
„Ja ťa kurva zabijem, Si kurva mrtvý!“ rozkričal sa černoch mávajúc pištoľou.
Silvio odhrnul kabát a s jeho vrecka sa zablýskol Makarov. Ozvalo sa zopár výstrelov a černoch spadol na zem.
Don začal tlieskať:“Bravo, Silvio, presný ako vždy.“
Silvio zasunul pištoľ do kabátu a vytiahol vreckovku. Ruku si zabalil do vreckovky. Zdvihol revolver a vystrelil Donovi do hlavy.
„Zbohom, priateľ.“ povedal
Telo Dona, spolu s čiasotčkami mozgu sa zniesli na zem a Silvio hodil revolver ku černochovi. Potom odkráčal preč. Zakázka splnená.
Život je krutý. Môžeme byť takí mocní ako chceme, nič to však nemení na fakte, že nás môže zabiť nejaká šľapka z Bronxu, alebo nejaký šialený narkoman. Môžeme zomrieť na vírus alebo nás zrazí auto. Môže nás zabiť najlepší priateľ. Môžeme veriť len sebe.
Pochmúrna myšlienka na konci, vyjadrená len preto, že textom príbehu to autor nedokázal vyjadriť. Sorry, ale tak mi to celé pripadá. Pretože ak by to bolo celé stavané na tej myšlienke, tak by ho naozaj zabil ten černoch. Človeka, ktorému sa každý boji ublížiť. Takže nabudúce viac popracovať na zapletke. Myšlienku skúsiť viac vložiť do príbehu a nenapísať tak povrchne.
Viem, teraz sa možno budeš objahovať tým, že si tam napísal „Môže nás zabiť najlepší priateľ.“ Ale ani to nie je pravda. Zabil ho najomný vrah.
A ešte jedná otázka. Prečo sa mali stretnuť? Prečo bez osobných strážcov? A prečo taká vplyvná osoba, šla do nebezpečnej štvrte bez ochranky, len po boku nájomného vraha? Chýba ti v tomto príbehu veľa vecí. Veľa podstatných vecí, ktoré by aspoň trochu zvýšili jeho kvalitu.
Ok, Tony. Ten clanok mozno neaptri k ziadnym skvostom, ale určite nie je až tak zle napísaný, ako si to opísal. Mne sa zdá, že si missol jedno dôležité slovo.
„Malo to byť priateľské stretnutie, bez osobných strážcov, bez svedkov.“
Koniec je trošku nedomyslený, máš pravdu. Nájomný vrah nemohol čakať takúto situáciu. Ešte väčší problém by musel byť v jej naplánovaní.
Nakoniec sa mi však nezdá, že by tento príbeh potreboval pochmúrnu atmosféru. Mne osobne sa tá zmena nálady článku celkom páčila.
mne sa nepáči len tá veta:“Môžeme veriť len sebe.“
keby okolo mňa neboli ľudia, ktorým môžem veriť a na ktorých sa môžem spoľahnúť tak by to bolo dosť na p…
našťastie takých ľudí poznám a týmto ich chcem pozdraviť a za všetko im poďakovať…
Heh, Godfather Style:)
Myšlienku považujem za dobrú. Príbeh je naozaj nenapísaný dopodrobna, priznávam, prijímam. Godfather style to je- Puzo je môj obľúbený spisovateľ 🙂