Morning blues

5:30 „…európske autority sa zhodujú na mierovom riešení situácie, ktorá sa od minulého bombového útoku na obytný dom značne vyostrila…“ šťuk. Fakt povzbudivé, zobudiť sa na také niečo. Asi je načase kúpiť si budík s tým otravným, ušidrásajúcim zvonením, to by bolo príjemnejšie prebudenie.

Nahmatal vypínač bielej nočnej lampy a zažal ju. Studené svetlo osvetlilo jeho neoholenú rozospatú tvár. Obul si svoje staré plyšové papuče, ktoré dostal kedysi na Vianoce a už si vlastne ani nepamätal od koho. Odšuchtal sa do kuchyne, postavil si vodu na kávu, nachvíľku sa začítal do včerajších novín. Kým sa voda varila, odvliekol sa do kúpeľne, kde ho čakal pohľad do zrkadla, ktorý ho veľmi nepotešil. Zavrčal a začal si na tvár kydať modrú penu na holenie, ktorá sa na jeho tvári menila na bielu. Oholený, no stále v pyžame si vychutnal tú brečku, ktorú optimisticky niektorí volajú káva, pričom sledoval svoju mačku, ako nervózne chodí hore-dolu po izbe. Vstal teda od stola a nasypal jej do misky ‚maškrtu‘. Mačka sa naňho znechutene pozrela a vyskočila na svoje obľúbené miesto na okennej rímse. „Ach Čiči, aspoň ty ma neštvi…“

Hodiny ukazovali už šesť, tak vbehol do spálne a nasúkal sa do nejakého najčistejšie vyzerajúceho oblečenia, šiel ešte naposledy do kúpeľne, aby si po káve umyl zuby. Samozrejme si pastou zašpinil košeľu, ale ponáhľal sa, tak to nechal tak. Vzal kľúče od auta, zamkol byt a vbehol do podzemných garáží, kde naňho čakal jeho červený renault s potlčeným bokom. No výborne, niekomu sa v noci zasa niečo pekne zadarilo. Sadol do auta, pustil rádio a vydal sa starou známou cestou do práce. Ako prechádzal sivou cestou lemovanou starými topoľmi a počúval desivé počty obetí posledných útokov, po chrbte mu behal mráz. Prestaňte konečne, ľudia… No tušil, že mu nebude vyhovené.

Vošiel do vstupnej haly dláždenej chladnými sivými kameňmi. Keď zdravil vrátnikovi čítajúcemu nejaký bulvárny plátok, dych sa mu pred tvárou zrazil na paru. Privolal výťah, nastúpil. „Dobré ránko!“ snažil sa priateľsky pozdraviť staršej pani, čo robila v bufete na treťom poschodí. Bufetárka neochotne odtrhla zrak od špičiek svojich neforemných hnedých topánok a fľochla po ňom otrávený pohľad, ktorý si ho premeral od hlavy po päty a potom zastal na škvrne po paste na tmavomodrej košeli. „Hej, dobré, dobré,“ a ďalší prieskum vlastných topánok.

„To sa nám dnes ochladilo, čo?“ snažil sa ďalej o jednoduchú konverzáciu.

„Hm, hej. Kurevská kosa.“

„Eee… Až by človek nepovedal, že je len október.“

„Hm.“ No fajn, asi to nemá zmysel. Začítal sa do ‚návodu na obsluhu výťahu s automatickým ovládaním‘, ktorý poznal za tie roky chodenia výťahom s podráždenými ľuďmi už naspamäť.

Na treťom poschodí ‚rozprávková starenka‘ vystúpila, ani neodzdravila na jeho ‚dovidenia‘ a po siedme šiel už sám.

Na konci chodby so starými ošúpavajúcimi sa tapetami zahol vpravo a odomkol dvere potiahnuté nevkusnou bordovou koženkou.

Kancelária bola prázdna, len v jej strede, otočené k oknu zaberajúcemu jednu celú stenu miestnosti, trónilo ošúchané kreslo, vedľa neho popolník ako na vlakovej stanici. Zobliekol si sako a sadol si do kresla. Posledný pohľad na hodinky. Aaaaah. Konečne. Usmial sa sám pre seba, zavrel oči a začal hlbokým hlasom odriekať verše dávno zabudnutej básne v dávno zabudnutom jazyku. Keď stíchol a otvoril oči, siahol do ľavého vrecka nohavíc a vybral si krabičku cigariet. Zapálil si a ešte chvíľu sa kochal pohľadom na slnko, ktoré sa práve tak ako každé ráno začínalo pomaly šplhať nad obzor.