Nina

„Je tu málo svetla!“ zamyslene sedí v kúte boxu z čiernej kože čiernovlasá na páža ostrihaná s bledou pleťou s veľkými a výrazne namaľovanými očami, zladená do farby noci, v krátkej minisukni a čiernym topom bez ramienok, zahľadená na skupinku jej kamarátov, ktorí sa nezáväzne bavia v jej tesnej blízkosti a ju si nevšímajú. Sleduje jedného z nich, tmavovlasého, do zlatista opáleného s nádhernými zelenými očami: „Nevidím mu do tváre!“ jej prebieha nervóznou mysľou. „Do riti, ešte aj hudba je o ničom!“ nadáva v mysli na tú nemožnú skladbu, ktorá hraje už asi piaty krát. Diskotéka je v plnom prúde a ona tu sedí uväznená myšlienkou na neho.

Obrovskú tmavú miestnosť prerezávajú lúče pestrofarebného svetla, pod ktorými sa hemží masa tancujúcich ľudí, dlhý barový pult lemujú postávajúce, rytmom nakazené i popíjajuce siluety. Na vyvýšenom a chránenom pódiu je mladými a naivnými missy obletovaný Dj. Ktorá dnes skončí v milostnom objatí jeho auta?

Ona už o chvíľu pôjde domov. Myšlienka na svoju posteľ a teplú náruč domova ju trošku upokojila.

Iba jej srdce sa nechcelo uspokojiť s tým, že bude bez neho. Bez neho, ktorého srdcervúce oči ju pri každom jeho pohľade prebodávali v najbolestivejšich miestach jej srdca. Nikdy spolu neprehodili ani jedno slovo, nikdy sa ani letmo nedotkli, no ona mala pocit, že pozná každý jeho kúsok života i tela. Chcela cítiť jeho jemnú pokožku na svojich bruškách prstov, túžila sa perami dotknúť jeho pier, túžila preskúmať každý milimeter jeho tajomného sveta. Nemala odvahu. Tak ako nemala odvahu pri Robovi v 7. triede, jej prvej veľkej láske, tak ju nemá i teraz. Bojí sa odmietnutia. Bojí sa ,že ju zhodí pred všetkými kamarátmi, bojí sa, že prelomí jej pevnú zem pod nohami a ona sa prepadne pod ťarchou škodoradostného smiechu, tých na ktorých jej záleží. Chce, aby to prišlo samo od seba, ako všetky tie vzťahy predtým. Chce, aby sa ozval prvý, aby ju dobíjal, aby ju miloval. Chcela, aby ju konečne niekto vnímal ako ženu a nie ako doplnok.