Olíviin vianočný príbeh

Noc. Prebrala sa na snehom pokrytej pláni. Bola sporo odetá a triasla sa od zimy. Jediné čo ju hrialo bolo zelené klbko pri jej nohách, ktoré na ňu skúmavo hľadelo. Kýchla a zelená guča preľaknuto podskočila. Olívia pomaly vstala, vzala Nishu do rúk a rozhliadla sa. Prastaré lesy, hory, ktorých vrcholky boli zahalené oblakmi, mesiac v splne a malé mestečko stojace obďaleč ponorené do tmy. „Kam si ma to vzala?“ opýtala sa Nishy, ktorej nechápavý kukuč hovoril za všetko. Olívia si zhlboka vzdychla a vydala sa k najbližšiemu domčeku.
Keď prišla bližšie na okamih zastala a započúvala sa do všadeprítomného ticha. Strach nikdy nepatril medzi jej silné stránky a tak vkročila do mestečka. Blúdila úzkymi uličkami osvetlenými len starými olejovými lampami, ktorých blikajúce matné svetlo ju akosi upokojovalo. Skúšala klopať na viacero dverí, ale nedočkala sa žiadnej odozvy. Na malom námestí si sadla na schody pred kostolnými dverami a rozmýšľala, čo ďalej. Nisha jej medzitým zaspala v náručí a tak si ju Olívia položila k premrznutým chodidlám, aby ich aspoň trošku zahriala. Na poslednom schode uvidela malú krabičku a okamžite ju zodvihla. Boli to zápalky, a čo viac na jednej strane bolo vygravírované jej meno nádherným ozdobným písmom. Na druhej strane krabičky bola rovnakým písmom napísaná krátka báseň.

Tri zápalky zaplanú do noci,
Prvá aby som ti videl tvár,
Druhá aby som videl tvoje oči
Posledná aby som ti videl ústa
A úplná tma aby som videl, ze to nie je klam
Ked si ťa objímam…

Olívia zarazene hľadela na zápalkovú škatuľku. Zatriasla ňou a zistila, že sú v nej posledné tri zápalky. Bola jej strašná zima, ale zápalky si starostlivo odložila na suché miesto. Začal fúkať studený vietor a Olívia cítila, že už dlhšie nevydrží. Keď sa chystala poslať svoju dušu na ďalšiu púť, uvidela námestím kráčať starčeka podopierajúceho sa o vratkú paličku. Chcela vykríknuť, ale nebola schopná zo seba vydať žiaden zvuk. Starček aj napriek tomu kráčal priamo k nej. Dokrivkal až ku schodom a z hlavy si zložil klobúk pokrytý tenkou vrstvou snehu, ktorú oprášil mávnutím jemnej vráskavej ruky.
„Tak si konečne tu, Olívia.“
Chcela niečo odpovedať, opýtať sa odkiaľ ju pozná, ale snehové vločky pomaly pokrývajúce celé mesto sa jej začali rozmazávať a stratila vedomie.
Keď sa opäť prebrala, uvidela plápolajúci ohník a nad ním kanvicu, z ktorej sa šírila lahodná vôňa. Nisha sa veselo pohupovala na starčekovom pleci, ktorý zatiaľ bafkal nezvyčajne dlhú fajku.
„Kto si?“ vypadlo z Olívie skôr ako si stihla uvedomiť, že to asi nie je najvhodnejšie privítanie človeka, ktorý jej s najväčšou pravdepodobnosťou zachránil život. Ale starček len ďalej bafkal fajku a sledoval dve malé krysy ako spoločne nesú kus syra cez zasnežené námestie. Až keď zmizli za rohom s úsmevom sa otočil k Olívii.
„Nie je dôležité kto som, ale prečo si tu…“
„Kde? Pozrite, som vám vďačná za všetko….ale rada by som konečne vedela, čo sa tu deje.“
Úprimný pohľad tých prenikavých očí Olíviu okamžite ukľudnil.
„Napi sa..“ starec sa nahol, zo svojej ošúchanej tašky vytiahol plechový hrnček, nabral do ňho trošku tekutiny z kanvice a s otcovskou láskou ho podal Olívii. Po tom, čo sa napila celé jej telo zaplavilo teplo a energia akú vo svojich žilách nepocítila už niekoľko rokov.
„Čo to je?“
„Čaj. Recept mojich predkov….“
Olívia si až vtedy všimla uši starca, ktoré boli nezvyčajne špicaté.
„Vy ste…..“ otázku však nedokončila. Láskavý, ale prísny výraz tváre tohto dobrodinca jasne naznačoval, že túto tému považuje za ukončenú.
„Ale…čo mám teda robiť?“
„Naozaj to nevieš?“.. pohľad starca spočinul na malej krabičke, ktorú Olívia tak starostlivo ukrývala pred zimou. Vzala ju do ruky a začala sa s ňou hrať.
„Zapáľ jednu..“
Olívia sa na starčeka skúmavo pozrela, ale nakoniec jednu vytiahla. V momente ako ju zapálila celé mesto zhaslo a pred Olíviou sa vo svetle zápalky začal vynárať obraz rodičovského bytu. Vyzdobený stôl založený jedlom dotváral honosnú vianočnú atmosféru. Za stolom sedeli traja ľudia, jedno miesto však bolo prázdne. Smutné pohľady všetkých troch smerovali práve k tomu miestu. Olívia si v očiach svojho otca všimla slzy, ktoré tam jakživ nevidela. Zápalka zhasla a mesto opäť zalial ospalý svit olejových lámp.
Olívia sa vystrašene pozrela na starca, ktorý si však len pokojne bafkal z fajky.
„Na čo čakáš, zapáľ ďalšiu.“
Mesto sa opäť ponorilo do tmy. Plamienok druhej zápalky začal poskakovať po námestí a všade, kde sa dotkol zeme, sa začali vynárať ďalšie a ďalšie obrazy. Olívia v každom z nich spoznala jedného zo svojich známych a kamarátov. Každý z nich smutne hľadel z okna a snažil sa nemyslieť na to, že o chvíľu si bude musieť sadnúť k štedrovečernému stolu a zabudnúť na to, že Olívia je navždy preč.
Lampy sa rozsvietili a slzy tiekli už aj po tvári najzaujímavejšieho dievčaťa pod slnkom.
„A čo tretia?“
Keď mesto po tretíkrát zhaslo, plameň zápalky ukázal Olívii ďalší obraz. Avšak tento krát to nebola obývačka, ale schody pred starým domom. Na schodoch sedel chalan, ktorý v jednej ruke zvieral pohár vína a v druhej zapálenú cigaretu. Hľadel na malý papierik ležiaci pri prahu dverí. Keď sa obraz posunul, Olívia si uvedomila, že to je jej fotka, ktorú mu dala už kedysi veľmi dávno. Chlapec položil na zem pohár vína a malou ceruzkou začal niečo vyrývať na obe strany škatuľky od zápaliek. Keď bol hotový, položil ju na jeden zo schodov. Spod šiltovky venoval posledný pohľad milovaným hviezdam, vzal pohár a fotku a vošiel do domu. Olívia si uvedomila, že tá škatuľka je tá istá, ktorú práve držala v rukách. Keď zhasla aj posledná zápalka, Olíviu obklopila úplná tma, v ktorej počula doznievať starcov hlas:

„Každý z nich si niečo želal, pretože v túto noc má každý právo na jedno splnené prianie. Teraz je čas na to tvoje….“

————————————————————————————————————————————————

Poznámka: použitá báseň Paris at night, Jacques Prevert