Oznam

Bol to deň, ako mnoho iných pred ním. Ráno budíček, raňajky, vlak, škola, obed, škola… Až potiaľ to bol úplne bežný deň miliónov ľudí. Až na to, že som nebola obyčajným študentom a nemala som obyčajné problémy. Tie sa pre mňa končili vo chvíli, keď som nasadla do autobusu a nešla domov.

Keď som zmaturovala a prijali ma na vysokú školu, predstavovala som si konečne nezávislý život, ktorý si budem môcť riadiť sama. Spoznávať nových ľudí, získavať kopu nových informácií, učiť sa, zabávať sa. Užívať si študentský život so všetkým, čo k tomu patrí. A namiesto toho prišla do môjho života správa, ktorá zmenila úplne všetko. Informácia, diagnóza, jedno slovo. Rakovina.  Dve slová.  Rakovina mozgu.

Prečo to znie stále rovnako hrozivo? Možno kvôli spomienkam a pocitom, ktoré sa mi s tým spájajú. Nie, nebola som chorá ja. Bola to stará mama. Moja kúzelná babička, rozvoniavajúca tvarohovými koláčmi. A kedysi jej okrúhle červené líca boli bledé a zvráskavené a ruky, tie teplé objímajúce ruky, ležali bezmocne na posteli.

Človek dokáže byť veľmi silný, ak má  nádej. A my sme dúfali a usmievali sa. Kým sme nevyšli z nemocničnej izby. Potom mi mama spadla do náručia a rozplakala sa. Jej mamu čakala operácia a ona mohla len čakať. Všetci sme mohli len čakať, ako dopadne. Mohla som len čakať a hladiť moju mamu po vlasoch a tváriť sa dospelo a byť silná a vravieť jej, že to bude dobré. Že všetko dobre dopadne.

Prvých pár týždňov po operácií bolo veľmi ťažkých. Tá unavená bledá tvár a bezmocné telo nám pomaly stierala, hoci silené, úsmevy.  A hoci som začala študovať medicínu, v nemocnici som bola častejšie, ako som si to kedykoľvek predtým predstavovala. Bolo to len kúsok od školy. A tak som ani nejedla, ale chodila som kŕmiť tú chorú osobu. Pred dverami do izby som si stierala slzy a bála som sa, čo uvidím. Niekedy som tam neostala dlhšie ako pár minút. Nie preto, že som nemala čas. To nie. Ale bola som príliš slabá na to, aby som sa pozerala bezmocnosti do očí.

A potom prišla nádej. Stará mama sa postavila, dokázala sama prejsť pár krokov, sama jedla, hovorila s nami. Stal sa zázrak. Zobrali sme si ju k nám domov. Až vtedy sa zásadne zmenili naše životy. Môj život. Už som nebola obyčajným študentom s obyčajnými problémami. Pretože doma na mňa nečakal oddych. Čakal ma len boj s chorobou, ktorej sme boli všetci súčasťou a ktorej prítomnosť sa javila všade okolo.

Prišla som domov a vystriedala som otca, ktorý bol doma počas dňa. Krátky rozhovor so starou mamou, zobrať ju na záchod, vyzliecť ju, obliecť ju, zobrať naspäť do postele. Často sa stávalo, že spadla. Najprv mi to pripadalo smiešne, no keď som sa nad tým zamyslela, bolo mi do plaču. Dať najest, poutierať ruky, ústa. Starostlivosť ako o 3-ročné dieťa. Postarať sa o domácnosť, aby sa rodičia mohli starať o chorú. Chvíle nad učením mi pripadali ako vykúpenie. Môže to znieť zbabelo. Ale takto bolo. Každý jeden deň. Dva mesiace. Prišli Vianoce a naša nádej bola čoraz väčšia.

Kto vie, prečo sa niektoré veci dejú. Jednoducho sa stanú a vy s tým nedokážete vôbec nič urobiť. Môžete sa len nečinne prizerať. A veci sa jednoducho dejú aj bez vášho povolenia.Rada by som mala moc dvihnúť ruku a zastaviť ich, ako keď zastavujete auto na ceste. Všetko by mohlo byť oveľa jednoduchšie. Dokázať zastaviť sa. Mať čas…

Vtedy sme veľa času nemali. Alebo sme skôr nevedeli, koľko ho máme. Veci sa diali príliš rýchlo na to, aby sme dokázali s nimi niečo urobiť. Mohli sme len stáť a bezmocne sa prizerať. A modliť sa. No ani modlitby už nepomohli. Nebola to nakoniec rakovina, čo to ukončila. Bol to zápal pľúc.

Odvtedy prešli dva roky. A ja rozmýšľam, či by som sa správala tak zbabelo, keby som sa tam mohla vrátiť. Či by som tie dva mesiace nevyužila inak. Dúfam, že to veľmi dlhú dobu nebudem musieť zisťovať…

Pridané dňa od Alisael
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *