Stál som na balkóne a nechal som sa fascinovať tými nádhernými veľkými traktormi čo z neba padali. Odrazu sa mi zahmlilo pred očami. Ale to preto, lebo jesenný január priniesol hmlu. Nabral som si do ruky trochu z tej hustej hmly a strčil som si ju do úst. Nič moc. Dokonca som mal pocit, že som si do úst nič nedal.
Zazrel som oblak,
ktorý ústí v delte
Nebo – zem.
Nádherný mráčik,
to mi verte,
ale nebolo nikoho,
čo by ho priniesol sem.
Pozrel som sa na hodinky náručné,
srdce udrelo každý tretí tik sekundovej nožičky.
Vybral som z nich sklíčko,
čo nebolo nijako náročné,
vytiahol zo zásuvky nožničky a
vystrihol som ju.
Padlo tmavé šero. Aj to som chcel ochutnať, ale nemohol som. Lebo kým som manévroval s nožničkami a vystrihával, už ani neviem čo, narástli mi nohy o 120%. Ejha ! Izba sa mi zmenšuje, čo mi neskôr znemožní dostať sa do kuchyne.
A tak celkom sám v izbe,
v ktorej tieňom
udáva tempo moje čoraz väčšie telo,
na hlave padnutý ťažký trám,
čo dovtedy spalo zrazu bdelo.
Na kuchynskej linke som mal fľašu vína. Chcel som na ňu dočiahnuť, no nešlo to lebo som bol upchatý vo vedľajšej izbe.
A nebolo nikoho, kto by mi ju podal.
dočerta, až teraz som si to prečítal.. milujem psychedeliu.. veľmi vysoko hodnotím
Padrino: Vdaka Ti…
ozaj posobive.Pedrino je jasny umelec,ten ma vzdy dacim v clankoch uputa,ale tato vecicka je ozaj k vecy:)))