Smutný večer

Tmavou ulicou kráčala žena. Bola úplne obyčajná, zo šedého davu by sa vymykala jedine keď ostročerveným klobúkom, ktorý jej prikrýval krátke tmavé vlasy. Slnko už dávno zapadlo, ale ona stále kráčala vpred a nezastavovala sa pri deťoch hrajúcich sa pod lampami ani pri žobrákoch ležiacich na lavičkách.

Na chvíľu zachytila smutný úsmev mladíka kráčajúceho oproti. Bol to jeden z tých ľudí, ktorý sa mihnú vaším životom, no stále majú nejaký význam. Jeho úsmev v nej vyvolal spomienky a trochu súcitu. Nevedela síce, prečo je smutný, ale bolo jej ho ľúto. Pokračovala v ceste, ani sa za ním neobzrela. Nechala ho rozplynúť sa v tme. Zajtra si už naňho ani nespomenie.

Pomaly sa blížila k cieľu svojej prechádzky, ak sa to dá nazvať cieľom. Došla do tmavého parku obľúbeného medzi mládežou. Dnes tam bol iba jeden párik. Sadla si do trávy a z diaľky ich pozorovala. Farba jej očí sa začínala podobať farbe klobúka. Slzy jej stekali po líciach a dopadali na zápästie s jazvami po noži. Kedysi chcela zomrieť, pretože nedokázala stále znášať sklamania. Tieto obdobia však už boli minulosťou. Dnes už vedela, že žiť predsa len má zmysel, lenže veľkou otázkou stále ešte ostávalo aký.

Odrazu zbadala v pološere rýchlo kráčajúcu postavu. O chvíľu spoznala mladíka, ktorý jej venoval neveselý úsmev. Teraz však vyzeral veľmi vystrašene, Ani sama nevedela prečo, ale odrazu sa postavila a kráčala za ním. Takto spoločne prešli zopár pochmúrnych ulíc. Jeho chôdza a postava jej pripomínali niekoho z minulosti. Ako ho videla v šere pouličných lámp, nezdal sa jej veľmi mladý, aj keď nemal viac ako dvadsať rokov. Mladíkovi sa kroky prenasledujúce ho už zdali podozrivé. Otočil sa, aby zistil, kto za ním kráča. Ten červený klobúk už dnes videl. Vykročil oproti žene s úmyslom, že ju osloví.

„Dobrý večer,“ oslovil ju. „Prečo ma prenasledujete?“
„Nemôžem sa len tak prechádzať večerným mestom?“ povedala žena, aj keď sama svojej odpovedi neverila.
„Prepáčte, nechcel som, stalo sa vám niečo?“ všimol si jej červené oči a slzy stekajúce po líciach.
„Určite by ťa to nezaujímalo,“ odpovedala aj keď dúfala v opak. Už dlho cítila potrebu sa s niekym porozprávať.
„Možno by ma to zaujalo.“ Tento večer sa bál ostať sám, pretože znova by prepadol depresii. Posledné dni v jeho živote nestáli za veľa. „Môžem vás niekam pozvať?“

Pridané dňa od DaMage
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O DaMage

Zrodený v ghette, beznádej v nádeji, snaha prežiť, žiť. Utiecť pred osudom, poraziť ho. Zaujímam sa o grafiku, písanie a vlastne všetky formy výtvarného umenia. Zvyčajne píšem pochmurne a trocha suchšie (podľa slov niektorých ľudí). Písať som začínal na stránke damage.blog.sk kde sa ešte dajú nájsť moje staršie články. V poslednej dobe ma upútali: Trainspotting, Stoparov sprievodca galaxiou, ďalej tvorba Franza Kafku a mnohé iné.

2 Responses to Smutný večer

  1. Gnaag povedal:

    Pekné, aspoň sa úroveň opäť zvyšuje. Spolupráca Vám ide. Len tak ďalej

  2. annirkaj povedal:

    diky. aj ked toto sme napisali uz mozno pred pol rokom a nie je to vobec dokoncene.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *