Oddávame sa
lúčom slnka
všetci radi každý deň
Zbožňujeme bez výhrad
čo ďaleko má od sna
hoc predsa ako sen
Nechávame čas
nám míňať sa v rukách
nemysliac na horký blen
Veď načo aj.
Možno až umriem
raz
tažkým kameňom
prikryjú kus zeme
Až vtedy
potom sa nahnevám
veď smiešne plytvanie
je
až keď pomrieme.
Nejak si sa rozbásnil. Páčia sa mi tvoje básne, ale próza, ktorú píšeš viacej. Takže očakávam nejakú peknú prozaickú vec… 🙂
🙂