Spomienka

To ráno bolo iné, niečim úžasné. Pamätám sa, že napadol prvý sneh, ktorý síce nepríjemne odráža slnko do očí, ale to je daň, ktorú som ochotný zaň zaplatiť. Proste také utešené zimné ráno.

Keď som sa prebudil asi okolo 6 hodiny ráno, už tam nebola. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Odišla. No niečo tu po nej zostalo. Hrejivý pocit na srdci. Pocit, keď viete, že ľúbite niekoho, kto ľúbi vás. Ako som sa pomaly preberal, podišiel som k oknu. V svite lampy som videl vločky. Konečne sneží. Zapol som mp3 prehrávač, ľahol si do postele a započúval sa do hudby. Môj ranný rituál.

O hodinu som bol schopný úplne vstať, obliecť sa a vykročiť do nového dňa. Pohľad cez vchodové dvere mi prezradil, že snežilo celú noc. A celkom výdatne. Ešte raz som prehodnotil svoje oblečenie a rozhodol sa odísť.

Zasnežené ráno je jedno z najúžasnejších rán aké môžu byť. Svet je akosi biely, nevinný. Trochu melanchólie predsa nezaškodí. Je taký ako kedysi zvykol byť. Ako som tak kráčal, všimol som si v tenkej vrstve snehu jej stopy. Viedli k malému záveju. Čo tam mohla robiť? Zvedavosť začala viesť môj krok.

Našiel som tam niečo, čo ma ešte stále hreje pri srdci. Odkaz pre mňa. Spomienka. V snehu bol odtlačok anjela…