Surikati.

Prebral som sa. Stál som pred zrkadlom. Pohľad do smutne lesklých očí mi pripomenul udalosti posledných dní… Sedemnásť minút. Stratených minút. Usmial som sa. Nechcel som ich späť. Vzal som uterák a začal som si utierať premočené vlasy. Po chvíli som si uvedomil, že si zúrivo drhnem hlavu. Okamžite som s tým prestal a prešiel som do obývačky. „Lepšie?“ opýtal sa môj štvornohý priateľ a žmurkol pritom tretím okom. Jeho malý vrásčitý výkal som vzal papierovým mieškom a vyhodil som ho do noci.

Pri šiestom poldeci som zaregistroval, že mi niekto zúrivo trieska na dvere. Pomaly som vstal a rokmi nacvičeným gestom som elegantne otvoril.

Do očí mi hľadela asi tak 20-ročná blondína. Nikdy som nevidel tak nádherne smutné hnedé oči.

Bola nahá.

Skepticky som na ňu pozrel a ospalým gestom som jej naznačil, aby vošla. Usmiala sa a prekročila prah. Jemné splynutia jej nežných chodidiel s podlahou ma fascinovali natoľko, že som takmer prehliadol jej pevné ňadrá.

Poznal som ju. Pamätal som si ju z bezsenných nocí, počas ktorých som vzýval jej meno (v poslednom čase čoraz častejšie).

„Tak si tu… Dlho som na teba čakal. Dáš si niečo?“ opýtal som sa a prešiel som k svojmu malému barovému pultu. Skontroloval som zásoby. Tri prázdne fľaše vodky a nedopitý absinth. „Skočím niečo kúpiť. Večierka je za rohom.“

„Nikam nepôjdeš.“ povedala pokojne, ale chladne.

Pobavene som na ňu pozrel. „Ale no… Nechala si ma čakať roky. Tých pár minút ťa snáď nezabije. Urob si pohodlie.“ Vzal som šiltovku a peňaženku a vybehol som z bytu.

Ulica.
Večierka.
„Sedmičku, Nicolaus-ku a dvadsiatky Sparty. Červené.“
„Všetko?“
„Mhm. Vďaka, dovi.“
Ulica.
Byt.

Sedela na mojom starom gauči. Previnilo na mňa pozrela a chrbtom ruky si utrela zakrvavené ústa. „Prepáč. Nedokázala som odolať.“ Pri jej nohách ležalo zohavené telo úbohého malého surikatiho. Vzal som jeho zvyšky a mlčky som ich vyhodil za papierovým mieškom. Mal som ho rád. Surikatiho, aj papierový miešok.

Sedeli sme tam dlho. Sedeli a rozoberali môj život. Cigareta striedala cigaretu, poldecák striedal poldecák. Po chvíli sa všetko začalo točiť a videl som rozostrene.

Fľaša bola prázdna. V pakli posledná ciga.

Vzala ma za ruku a odviedla do spálne. Žiaden človek mi nikdy nebol taký blízky. Splynuli sme v jedno. Bola to najvášnivejšia a najzvláštnejšia noc v mojom krátkom živote. Ráno som sa už neprebudil.

„Šťasten kdo zemře dřív, než začne volat smrt, aby si ho vzala.“
Francis Bacon