Ticho

Keď letím tam hore, vysoko nad ozón
Cestujem z tejto temnoty hlasných slov
Priamo do božského ticha bez zbytočných viet
Len hukot hviezd ruší túto ozvenu ticha

Humná hučiace hromami dotvárajú tento tragický obraz
A farby stávajú sa zanedbateľnými
Zvuky kreslia špirály myšlienok a tlačia viečka k zemi
Moja duša vzlieta k oblakom nekonečného ticha
A vznáša sa vysoko nad hukotom hviezd

A až tam mi ticho dovolí uvedomiť si,
Že nie je púhym nedostatkom zvuku,
No posvätným kľudom liečiacim nevyliečiteľné

V tom tichu pochopím mnohé.
Existuje cesta z prázdnoty tmy do svetla,
Svetla ktorému oddávam sa v neutíšiteľnom pokoji

Viem, ako každý človek, nesúc v sebe začiatok vlastného konca,
Nedokážem premôcť tiaž…
Tlačí ma k zemi plnej ruchov cudzích myšlienok

Hľadiac na tie zmätené duše túžim len nehybne stáť,
Lež svet plný nepokoja ťahá ma silou doposiaľ nepoznanou
Silou ľuďom tak prirodzenou – silou nádeje

Ľudskosť svoju cítim ako hybnú silu mojich skutkov
Preto rozťahujem náruč, priviniem svet na hruď…
„Dávam vám dar ticha, deti hudby!“
Tak splynieme spolu v harmónii ticha bez slov

Len naše vlhké oči stretnú sa
Povýšené nad všetko
Dajú si posledné zbohom…