V parku

Sedela na lavičke v parku. Videl som ju tam každý deň. Vedľa seba mala položenú kabelku, hlavu podopretú v dlaniach a pozorne sa dívala na ostatných ľudí. Akoby mala pred sebou papier, na ktorý ich načrtávala. Jemné ťahy ceruzkou, občas trochu rozpačité, keď sa zamyslela viac, ako chcela, s detskou naivnosťou, ktorú som jej čítal v očiach. Rada sledovala ľudí a asi si o nich vymýšľala príbehy, pretože niekedy sa jej na tvári zjavil úsmev, inokedy skoro plakala a občas zlostne potriasala hlavou. Určite si ich aj o mne veľa vymyslela.

Ona pozorovala všetkých. No ja som si všímal iba ju. Neviem, čím ma tak zaujala. Nemala výraznú tvár a jej oči boli pre mňa príliš melancholické. No napriek tomu som sa do parku neustale vracal, len aby som ju videl. Zo začiatku som si to ani neuvedomoval. Ale onedlho sa všetky moje cesty končili tam. Pri nej. Ale bál sa k nej prísť, vstúpiť do jej sveta. Pripadala mu ako víla, nejaká rozprávková bytosť. Nechcel odhaliť jej tajomstvo, ktoré ho tak veľmi lákalo, ale ktorého sa tak
obával.

Dni sa míňali. Už ich ani nepočítal. Bolo ich strašne veľa. Proste bol tu a
ona s ním. Aj keď o tom ani nevedela. Mal pocit,ako keby do jeho života vošlo niečo krásne, svieže. Ako keď vyletí motýľ zo svojej kukly. Ráno vstával, a tešil sa na nový deň. Tešil sa, že ju znovu uvidí. A keď zaspával, predstavoval si ju vo svojich snoch. Pamätal si každú črtu jej tváre. Jej rozviate vlasy, jemná tvár to všetko mal v pamäti vryté nadlho.
A dúfal, že naveky.

Dnes sa rozhodol. Prisadne si k nej. Musí. Už to takto ďalej nevydrží. Deň bol ako stvorený pre takéto rozhodnutie. Slnko svietilo, ale nebolo príliš horúco. Bolo nádherne. Šiel k nej pomaly. Nechcel ju rušiť, aspoň zatiaľ nie. Pomaly si k nej sadol. Neprestala sa pozerať pre seba, hoci kabelku posunula bližšie k sebe. Zneistel. Toto teda nečakal. Ale teraz nesmel cúvnuť. „Ahoj,“ povedal. Ale ona sa ani teraz neotočila. „Myslím, že si ma už videla. Sedával som oproti, tam…,“ ukázal prstom pred seba. „Nie, určite som vás nevidela. Ja… totiž… som slepá.“ Nevedel, čo jej má na to povedať. Ale nechcel od nej odísť. Nechcel sa jej vzdať. „A čo tu potom robíš každý deň?“ „Sedím.“ Pootočila k nemu hlavu a usmiala sa. „Sedím a počúvam. A predstavujem si, čo sa tak okolo mňa môže diať.“ „Povieš mi o tom?“…

Slnko už dávno zapadlo. Obloha sa sfarbila do tých najtmavších odtieňov modrej. Lampy v parku svietlili tlmeno, akoby ich nechceli rušiť. Ona sedela na lavičke a on jej ležal na kolenách. Rozprávala mu svoje príbehy a on ju počúval, Akoby on nevidel, a ona mu opisovala svet…