Vešanie

– Koľko ešte?
– Už len päť.
– Myslíš, že to bude stačiť? Minule to nebolo dosť. Čo ak sa to znova nepodarí? Budeme to musieť o rok zopakovať. Čo ak to budeme musieť zopakovať? Mňa to už prestáva baviť. Každý rok…
– Uhni. Pozri, čo si urobila.
– Ach! Prepáč, nechcela som.
– Mhm.
– Ale ja som vážne nechcela. Stále niečo pokazím. Asi by som mala ísť preč. Čo myslíš? Mám sa ísť pozrieť na jedlo?
– Mhm.
– Tak ja pôjdem. Nechám ťa tu na chvíľu samého. Hádam to bezo mňa vydržíš…
– Mhm.

– Doniesla som ti niečo na zahryznutie. Dáš si? Piekla som ich sama. Na prvýkrát to nebolo zlé, však?
– Podaj mi prosímťa kliešte.
– Nech sa ti páči.
– Vďaka. Ehm… chcel som kliešte, nie koláč.
– Ach. Prepáč, zabudla som.
– Mhm.
– Kliešte… To je to modré, v strede spojené?
– Mhm.
– Koľko ich ešte treba?
– Mhm? Aha… už len jednu a sme hotový.

– Vážne som nechcela. Stalo sa ti niečo? Mrzí ma to. Prepáč. Stále niečo pokazím. Som hlúpa krava. Skočím po nejaké obväzy?
– Nie, nič mi nie je. Všetko je v poriadku. Zdá sa ti, že krvácam? Netreba žiadne obväzy. Aj tak som už skončil. Len som nevedel, ako to bude najlepšie so schádzaním dole.
– Prepáč.
– Je ti odpustené.
– Ale veď si hovoril, že sa nič nestalo. Čo mi je vlastne odpustené?
– Že sa neustále ospravedlňuješ.
– Aha…

– A bude ich dosť?
– Sám som na to dohliadol. Určite ich nemajú viac.
– Aj keď som jednu rozbila?
– Aj keď si jednu rozbila. Počítal som s tým dopredu.
– Čo?!
– No… že som počítal dopredu s tým, že sa nejaká môže rozbiť.
– Že ja nejakú rozbijem. Povedz to rovno! Myslíš si o mne, že som úplné nemehlo. Že všetko len kazím. Že nič, čo chytím do ruky sa určite nevráti späť vcelku.
– Nie. Vždy je možnosť, že sa niečo môže pokaziť alebo rozbiť. Tomu sa nevyhneme. Počítal som s tým.
– Len mi prosímťa neklam. Viem, čo si myslíš. Si tu so mnou len preto, že som sa k tebe pripútala. A teraz všetko rozbíjam.
– Nie… Milujem ťa takú aká si.
– A… nevadilo ti, že som rozbila tú žiarovku? Čo ak ich opäť budú mať viac?