Viadukt

Peter šiel už asi päť minút. Za sebou ťahal nákupnú tašku na kolieskach, presne takú, akú možno vidieť v rukách starších dám so slabými rukami. Rozdiel bol v náplni. Nie, že by Petrov nákup (áno, išiel z miestneho zmiešaného tovaru) vyzeral ináč. Alebo, že by kúpil menej paradajok či chleba. Peter mal všetko voľne poukladané v taške. Zatiaľ čo staršie dámy mávajú svoj nákup rozdelený do menších igelitových tašiek, ktoré dostanú zadarmo od predavačky.

Pálilo. Aj slnko sa išlo upiecť a Peter mu to nemohol a nechcel odpustiť. Vedel, že vždy, keď sa vyberie na nákup, čo nerobil často, slnko páli viac ako zvyčajne. Len aby ho naštvalo. Sledoval to už dlhšiu dobu. Von vychádzal vždy, aj keď nešiel nakupovať. Vždy tou istou cestou. No slnko pražilo iba keď so sebou vzal nákupnú tašku. Raz ju skúsi vziať a nepôjde do obchodu. Už sa na ten deň tešil.

V diaľke zbadal Joža. Sedel asi pätnásť metrov pred ním a hompáľal nohami. Vždy tak pohojdával nohami a Peter ho spoznal nie podľa hnedej čiapky a zelenej košele, ale podľa nôh. Obe spolu, práva trocha vpredu, ešte viac a ešte. Potom akoby sa spamätala a spomenula si na ľavú. Vtedy trocha postála a opäť odznova.

– Ahoj!
– Ahoj.

Peter oprel tašku na kolieskach o stojan tak, aby nespadla. Pre istotu ju ešte tou menej stabilnou stranou otočil k zábradliu. Nato si čupol a nacvičeným spôsobom preplietol nohy medzi tyčky zábradlia. Celkom k Jožkovi, ale ešte stále dosť blízko tašky. Človek nikdy nevie.

– Trocha meškáš. Už som si myslel, že si umrel.
– Bol som nakupovať. – ukázal Peter vysvetľujúco na tašku s kolieskami.
– Nevadí, čo máš nové? – Jožko sa na Petra ani nepozrel a naďalej pohojdával nohami. Pozeral dole.
– Chlieb, maslo a paradajky. – odsekol Peter urazený kamarátovým nezáujmom. Aby dodal svojim slovám vážnosť, nazbieral do úst čo najviac slín a pľuvol pomedzi tyčky zábradlia.

Až teraz Jožko dvihol hlavu, v jeho očiach Peter zbadal zbadal nepatrné slzy. Naľakal sa.

– Čo sa stalo? Hádam…
– Umrela. Kaťa umrela.

Obaja sa po týchto slovách odmlčali. Jožko nevzlykal. Držal sa statočne. Peter,aj keď chcel vyjadriť sústrasť kamarátovi, nevedel, čo povedať. A nechcel ho uraziť. Čakal. Mrzelo ho najmä to, že nekúpil žiadne ovocie, ktoré by mu mohol ponúknuť. A dať mu paradajku sa mu zdalo nedôstojné.

– Možno by si si…
– Nie!

Napriek rozhodnosti Jožkovej odpovede vedel, že nie je konečná. To isté predsa tvrdil aj keď umrela Dana a predtým Muro. Vždy si potom kúpil novú.

Jožko i Peter po pár minútach akoby po dohode naraz nazbierali plné ústa slín a pľuvli. Trafil iba Jožko. Ihneď sa rozosmiali a pozreli na seba.

– Azda si predsa nejakú kúpim. – Vydýchol si a takmer okamžite dodal. – Hneď ako mi poštárka donesie peniaze.