Vlak

Človek je často na konci svojich síl, chcel by nasadnúť do dajakého autobusu, či vlaku, sedieť pri okne
dať sa unášať mihotavou krajinou a potom… pomaly zatvoriť oči, zatvoriť ich a nikdy neotvoriť.
Vystaviť tvár pálivému slnku a len tak prestať dýchať, zapadnúť do sedadiel, oči zatvorené, ústa dokorán a už viac nedýchať.
V hrudi, v spánkoch a na perách sa potom zvyšuje tlak.
Opäť otvoríš oči, nasleduje nádych a potom ďalší. Krajina ti výsmešne zamáva tisícami stromov a slnko sa so smiechom skryje za oblak, ktorý svojím tieňom ochladí horúcu, červenkavú tvár. umieranie sa nekonalo, nepodarilo sa ti vytiahnuť z toho všetkého. A ani sa už nebude konať.
Niekam dôjdeš, určite niekam dôjdeš. Pri vystupovaní si zväčša na konci svojich síl.
Alebo sa cez to prehupneš, vykľučkuješ, veď pri takomto konci ani netreba prestať, mnohí si polovicu života takto ťahajú,
prenášajú cez to.
Oveľa horšie je, ak ťa odrazu vyhodia zo života; letíš ako kameň z praku proti betónovému múru konca života.
Dokážes zaspätkovať zopár krokov a rozbehnúť sa druhý, tretí, azda aj štvrtý raz,
ale každ rozbeh začneš s menším elánom. Nakoniec tam zostaneš ležať so skrvavenou hlavou a túžiš sa odviezť nejakým vlakom. Alebo môžeš odhadzovať záťaž: zásady, presvedčenia, ideály.
A potom skúsiš skočiť. Keď toho odhodíš dosť, zisťuješ, že ten múr, to vlastne ani nebol múr, ale v najlepšom prípade, prekážka tak po kolená. Smiešne, však?
Ale ihneď narastá do výšky, ak sa ti zachce zamilované kusy záťaže zas prevliecť cez tento zádrh. Často si pritom zaumieniš, že sa celkom na začiatku zastavíš, pozbieraš sily, veď si práve vynašiel koleso alebo oheň.
Zdá sa ti, že všetky kolesá sveta sú proti tomu tvojmu pravé vynájdenému malilinké, nanič. Aj vtedy by si chcel nasadnúť na vlak, zamávať krajine a prestať dýchať. ale to iba zo srandy, aby si cítil, keď to začne v pľúcach pichať.
Z toho istého vlaku možno vystúpiť v pravý čas, dokonca aj vyskočiť v plnej rýchlosti. To všetko je možné, lebo si vynašiel koleso a máš v sebe dosť sily, aby si s ním pohol.
Všetko ide!
A veľa ráz aj v jediný deň prestupuješ z vlaku na vlak, alebo aj zostaneš v tom istom sedieť. Iba krajina sa mení a spôsob, ako dýchaš či nedýchaš. A musíš odhodiť veľa veľa záťaže…

Pridané dňa od PassioN
Tento obsah bol zaradený v Ars poetica. Zálohujte si trvalý odkaz.

O PassioN

Misery and pain are the only ways to be a human being. Myslím, že táto veta hovorí za všetko tak načo písať viac.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *