volanie divočiny…

Bol piatok večer. Všetci síce vieme, čo sa v pi(a)tok večer robí no nepovieme nič. Ale ja sa priznávam. Robil som to, čo sa v piatok večer robí a robil som to dosť intenzívne. Skoro až do polnoci… „Chystal som sa na víkend“… (svojim spôsobom)

V to ráno som vstával príšene skoro. Možno skôr ako náš školník. A ten vraj vstáva veľmi skoro. Vonku bola ešte tma. Oči som mal zlepené a sánku padnutú. No bolo to nutné. Nasúkal som do seba debilnú ryžu a vypil hodne čaju. Zbytok som vylial do termosky (ešte sa môže zísť). Obliekol som si bedlivo pripravené a upravené handry a vykročil v ústrety ďalšiemu chladnému ránu. Rád vstávam skoro keď nemusím, a aj teraz som musel len preto, že som chcel. S vopred pripraveným ruksakom a ďalšími trinástimi kilami športovej vźstroje som sa vliekol chodníkom smerom k susedom*(*pozor je nás viac). Nalodili sme veci do auta a (trochu ospalý) sme vzrazili. GPS navigácia fungovala bezchybne až do miesta kde trebalo odbočit z hlavnej cesty, čiže asi po dvoch hodinách cesty. Tam rezignovala. Ja som spal na zadnom sedadle a iba sústavne opakovanie navigačného systému aký je bezradný ma dokázalo prebudiť. V tom čase nie veľmi pevne rozhodnutý o svojom maratónskom debute vstával som veľmi rozrušený. Posádku nášho auta som tvoril ja, jeden maratónec a manželia (naši susedia), ktorý mňa i zopar mojich kamarátov k maratónom dostali. Ona- učiteľka, burička mladých aby sa čoraz viac uchyľovali k športu a on- jeden z hlavných organizátorov celej maratónskej série. Práve spomínaný maratónec mi nasadil chrobáka do hlavy, aby som sa len prehlásil z „polomaratónu“ na celý: „Je za to viac bodov a nieje to až také náročné vraj trať má výnimočne miesto pre celu sériu štandardizovaných 80 len niečo okolo 65km. I keď bez navigácie úspešne sme dorazili do cieľa- dedinky Uhorské neďaleko Poltára v Slovenskom rudohorí. Organizátori mali parkovanie zatiaľ pod kontrolou. Vzal som si peniaze a prihlášku a šiel som sa zaprezentovať. Spýtal som sa:“ Prosím ťa, a aká je vlastne dlhá Dlhá?“ Kamarát za prezentačnym stolíkom čo zabezpečuje prezentácie skoro na všetkých maratónoch a bohvie kde ešte nevedel. Spýtal sa jedného z miestnych organizátorov. „66“ zaznela odpoveď. “ Tak potom ma prehlás z polomaratónu (40km) na celý.“ Týmito slovami som spečatil svoj osud. čakal ma môj prvý plnohodnotný i ked o asi 15km kratši oproti normálu no predsa maratón.

Na štart sme nastupili asi o trištvrte hodinu neskôr. Bola krátka prezentačka trate a rutinné upozornenie na ťažbu v lese (davajte si pozor na padajúce stromy na zvažniciach). Vtom z úst moderátora vyleteli slová: „Trať dlhá 80km…“ ďalej som nepočul. Dofrasa. A teraz čo. Bol som nahnevaný. Na organizátorov, na chalana čo ma ukecal i sám na seba. Dve minúty som sa ukľudňoval a s výstrelom som sa vydal v ústrety trati spolu s bájnymi bojovníkmi pre ktorých to bola skoro rutina. Prvý kopec sa mi šlo celkom dobre. Držal som sa statočne asi 10 km, ale tesne pod vrcholom prišla kríza. Prepálil som- skončil som. V hlave mi dunelo a slnko nemilosrdne pražilo na hlavu. konečne tieň uprostred šírich lúk a strání. Na chvľočku som zastal. Zresetoval som systém. Nahodil som si vlastné tempo a šťastnie – miernym klesaním- som došiel k prvej občerstvovačke.

Potom prišiel zjazdík, v ktorom som si rozdrel ruku o nejaký krak. Tak zas hore po lúkach, lesoch, stráňach… a dole v divokých rigoloch, cez potoky a kamene. Na 40km som si pomyslel: „Fasa, ja už som mohol byť v cieli keby som nebol taký magor. No nič. Hlavne neprepadnúť panike a zachovať chladnú hlavu v 35 oných stupňov veľacteného pána C. „Doplazil“ som sa k druhej potom i k tretej občerstvovačke. „Teraz dlhý tiahly stupák!“ hlásili rozjarení dedinčiania kypiaci energiou. 20km som sa vliekol hore, hore, hore, hore…
Potom dole dole dole dole. Ruky a nohy ma boleli ako … viete si predstaviť niečo čo veľmi bolí lebo ja si na nič slušnejšieho charakteru nespomínam… a kŕče ma chytali v pravidelných intervaloch 5 sekúnd. V dedine kam sme dozjazdovali mi povedali. Už len tu malý kopček a je to tam. Super. Z malého kopčeka boli nakoniec 3 km ale to bolo i tak jedno. Prišiel som posledný, teda vlastne nie. Jedného som si dal na páske a jeden opravoval ešte defekt takže 3 miesto od konca z asi 30 ľudí, čo nakoniec dobojovali až dokonca.

Zjedol som guľášik (súčasť štartovného) vypil !!!čapovanú!!! Vineu. V tombole som vyhral tričko a slnečné okuliare. Chcel som síce bike, no ten vyhral jeden chalanisko z Pravenca :(.

DOSLOV (((To bolo dávno. Ešte minulého roku cez prázdniny. Od vtedy píšem na etapy. Dokonal som to doškrabal i ked som to vôbec nechcel von púšťať no inač sa nedá. Od Februára je to prvá vec, čo som zo seba schopný vysúkať. Dúfam, že sa moje pocuchané nervy dali konečne do poriadku a opäť budem schopný zapĺňat tento server obšťastnovať jeho užívateľov mojimi tlachami. Možno to admin abo dakto taký vymaže čo by som sa ani nedivil, lebo umeleckú hodnotu to má kdesi pod bodom mrazu stupnice oného pána C. Je to len jedna z mojich sobôt. A ak by si to niekto chcel skúsiť nech 27.9.08 príde k mestskej hale… (www.sck-saris.sk) alebo nech napise mail 😀 viem síce ze nikto taký sa nenájde ale predsa aby ste nevraveli že som vás nevaroval… tot vsio…)))

Pridané dňa od Zanelli
Tento obsah bol zaradený v Akcie, Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

7 Responses to volanie divočiny…

  1. Gnaag povedal:

    Ja ako jeden z adminov som sa rozhodol to nevymazať. Neboj sa, podľa mňa to naozaj umeleckú hodnotu nemá a kategóriu akcie sme vymysleli na oznámenia skôr o umelecky orientovaných podujatiach, ale… Proste, článok to je priateľný a vôbec tu nejako extrémne neprekáža a nevidím žiadny zásadný dôvod na zmazanie.

    Ináč skús to poslať do nejakého cyklistického časopisu. Editori to majú väčšinou radi a ak budú slušní, tak ti pošlú aj pár korún za znaky.

  2. Zanelli povedal:

    cyklistickych casopisov vela nieje. a ak su tak su ceske. a takychto podobnych clankov vo „Vele“ (cykl.mag.) su tucty 😀 skor som chcel kusok oboznamit ludi neznalych problematiky 😛

  3. Gnaag povedal:

    Ak si teda chcel zasvätiť ľudí hodilo by sa to skôr na nejaký osobný blog, než na tematicky založenú stránku.

  4. Divozienka povedal:

    myslim, ze ghetto by v tomto obdobi malo byt vdacne za akekolvek texty, aj recepty

  5. Zanelli povedal:

    Divozienka dakujem … a mas pravdu recept tu este neboll :D:D… by sa mozno zisla nova kategoria… Pribehy, Ars Poetica, Akcie, Experimento, Recepty 🙂

  6. Gnaag povedal:

    Dáme o tom hlasovať a pridáme novú kategóriu?

  7. divozienka povedal:

    hlasujem za zmenu zahlavia o maxe

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *