Zamyslenie…

Láska ? je to sen či realita ?
je to bolesť čo na nás vďaka nej dýcha?
či trpká rozkoš sklamaní…
ach keby sme tak boli radšej klamaný…
ako zobudiť sa zo sna čo dávno mal skončiť ???
nič nevidieť, nič necítiť, len sa zobudiť….
a zabudnúť….

City v snoch sú často klamlivé…
chvíľkové vzplanutie
a potom prebudenie do studenej postele kde sme sami…
a znova ísť sami cudzími ulicami,
ktoré síce poznáme
no oni nás nie…
milión ľudí premelie sa nimi v smutnom mlčaní…
tichom spomínaní….

a znova tá otázka čo je to láska…
ako ju vlastne spoznáme?
ved ona nieje kačička ťahaná na špagáte
už nieje nič také ľahké ako keď sme boli deti…
smutná spomienka mi mysľou letí…
aké to bolo jednoduché vtedy…
chceš so mnou chodiť mám ťa rád…
prepáč pre mňa si len kamarát…
žiadne medzi…
žiadne zložité nádeje….
len niečo čo prosté a ľahké je…

Keď sme sa ako deti pohnevali,
jednoducho sme prišli ….
pozreli tomu druhému do očí a povedali
,,prepáč buď znova môj kamarát požičiam ti kamión…,,
ach nevymenila by som ten pocit za milión…
Chcem zmeniť toto naše trápenie…
nechcem už počúvať to zložité mámenie…
keď srdce nevie čo chce
a rozum hľadá niečo úplne iné…
zmenené a predsa také isté…

 

 

Poznámka administrátora (gnaag), príspevok bol poslaný na schválenie v januári, akurát som si to nevšimol. Publikujem dodatočne. Zároveň ruším pôvodné pravidlo o schvaľovaní príspevkov. Nemám na to kapacity. Je ich tu príliš veľa!

Pridané dňa od Sunshine
Tento obsah bol zaradený v Ars poetica. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Sunshine

Som kto som... som dieťa.... som blázon... som tá čo verí kráse svojich snov....

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *