Archív kategorií: Príbehy

Svetlohnedý fľak sa pomaly pohyboval pozdĺž bledej čiary. Zrazu sa zastavil a nastalo mierne mrvenie.

V diaľke zaznel hrom. Skupina ľudí sa zdvihla zo zeme a zbalila všetko jedlo. Akýsi človek sa postavil na čelo. Zavelil k odchodu.

Pomaly som otvoril oči. Prvé myšlienky, pocit obrovsky dlhého nikdy sa nekončiaceho sna. Žiaden tunel, no predsa tam niečo bolo. Teraz na to nemám čas a tak na to začínam zabúdať.

Plechovka od párok. Otverené balkónové dvere. Hasiaci prístroj na stene. Posledné tri cigarety.

Vyšlo slnko. Jesenné slnko sa na konci leta snažilo predrať cez mraky. Nad veľkým mestom, kde pomaly po uliciach kráčala depresia. Depresia z konca leta. Vstal som, obliekol sa. Na nohy obul nové čierne Vansy a vyrazil do ulíc, kde … Pokračovať v čítaní →

– Kam to mieriš? Sedel si už vôbec niekedy pri kanóne? – Ale veď to nebolo až také zlé. – Čo ty vieš, či to bolo alebo nebolo zlé. Ja som kapitán.

Kvárila ho z diaľky prichádzajúca bolesť a hypnotizoval silný hojdavý pocit. Navôkol tma. Nemohol dýchať, mal pocit, že sa načisto zadusí. Snažil sa pohnúť rukami, snažil sa vstať, ale nijako to nešlo, končatiny ho vôbec neposlúchali. Z okolitej tmy prichádzal … Pokračovať v čítaní →

Teta Augusta bola veľmi vyčerpaná. Ledva stála na nohách a jej hlasné výdychy občas trochu zachrapčali ako človeku s chorými pľúcami. Ale ona sa nechcela liečiť v nemocnici. Nenávidela nemocnice a lekárov. Liečila sa, ako sama vedela.

Na chvíľu sa zastavil, aby sa obzrel. Zrejme im ušiel, pretože už za ním nikto nebežal. Utrel si do rukáva spotené čelo, napravil čiapku, ktorá mu bezočivo padala do očí, a nenáhlivo sa vybral ďalej.

Ešte posledný pozdrav, úsmev a Boženka už sedela v autobuse.