Bútľavá vŕba
hustý dážď
k tisíc ľuďom zhruba
na chrbte mráz
nálada je blbá
je to tu zas
Pokračovať v čítaní
„Je tu málo svetla!“ zamyslene sedí v kúte boxu z čiernej kože čiernovlasá na páža ostrihaná s bledou pleťou s veľkými a výrazne namaľovanými očami, zladená do farby noci, v krátkej minisukni a čiernym topom bez ramienok, zahľadená na skupinku jej kamarátov, ktorí sa nezáväzne bavia v jej tesnej blízkosti a ju si nevšímajú. Pokračovať v čítaní
Dvere na konci dlhej tmavej chodby už od dávna vzbudzovali v ľuďoch záujem a veľkú zvedavosť. Vždy znamenali niečo tajomné, evokujúce vzrušenie, čo sa za nimi skrýva. Zatvorené dvere v nás vyvolávajú pocit strachu, preto otvoriť ich znamená prekonať ho. Pokračovať v čítaní
Od detstva som
vyhraval
na korculiach
inych
Pokračovať v čítaní
Tak ako každé ráno, tak i dnes vstáva s nechuťou do nového dňa. Pri pohľade do zrkadla sa zľakla sama seba. Uhladila svoje strapaté a neposlušné vlasy troškou vody. Frkla si za hrsť vody do tváre, namydlila si ruky mydlom, ktorého značka sa v jej kúpeľni udomácnila pred desiatkami rokov, a vymyla si nočnú špinu zo svojej starej a vráskavej kože. Pokračovať v čítaní
ja zbožňujem rieky
keď ich vatu strihá ostrý vzduch
na tampónové vankúšiky k operácii ‚tiesňava‘
keď sa zarezávajú
a krv strieka
rieky doloristky
Občas žiaľ ma zalieva,
smrť mi oči kolí.
Smrť slávika čo spieval
proti svojej vôli.
Pokračovať v čítaní
Strom sa zohýba pod náporom vetra
Lístie mu opadá
Je nahý, je mu zima, prestal spievať
Ani vtáčik, čo na ňom hniezdil ho nezbadá
Je čas lebo je bez z lístia svetra
Oči sa mu zatvárajú, začal driemať
Pokračovať v čítaní
V ten deň som šiel domov už tretíkrát. Nebolo to nič nezvyčajné. Často sa mi stávalo, že som v práci niečo zabudol. Tentokrát to boli postupne doklady, šiltovka a nič.
Pokračovať v čítaní
Ľahký vánok prešiel pootvoreným oknom. Cez závesy prenikali teplé lúče prvého júnového slnka. Poslovia svetla, ktosi by povedal, dopadali na tmavý dom na rohu ulice. Cez otvorené okno prenikol tenký lúč. Pomaly odkrýval tvár pokrytú vráskami. Ostré črty, ktoré rysovali jej výraz, sa prelínali do hlbokých hnedých očí. Už nevyzerali také šťastné ako kedysi, vyhasol z nich akýkoľvek náznak svetla. Možno to bolo spôsobené tým, že tu nebola ona, možno len zažili príliš veľa smútku…
Pokračovať v čítaní