Ghetto k2

V ten deň som bola úplne zúfalá. Ani nebudem rozpisovať všetkých milión dôvodov, proste vám stačí iba vedieť, že za normálnych podmienok by som takto nikdy nereagovala. Ale ja, blbá krava, si myslím, že keď je najhoršie, už horšie byť nemôže a preto robím hlúposti. Bol piatok, ako vždy. Pokračovať v čítaní →

Minulý týždeň som nastúpila do autobusu. Klasicky fyzicky vyčerpaná a psychicky na dne som sa rozhliadla a zbadala voľné miesto veďľa starého pána. Tak som si prisadla a vybrala si z rupsaku knihu. Po chvíľke som sa zahĺbila do deja, keď sa odrazu vedľa mňa ozvalo: „Slečna, čo čítate?“ Pokračovať v čítaní →

Tmavou ulicou kráčala žena. Bola úplne obyčajná, zo šedého davu by sa vymykala jedine keď ostročerveným klobúkom, ktorý jej prikrýval krátke tmavé vlasy. Slnko už dávno zapadlo, ale ona stále kráčala vpred a nezastavovala sa pri deťoch hrajúcich sa pod lampami ani pri žobrákoch ležiacich na lavičkách. Pokračovať v čítaní →

Zvláštny pohľad chlapíka.

Ten chlapík ma fakt štve. Čo je to za úchyla. Mohol by po mne prestať hádzať tým skleneným očkom. Nechápe, že mi je odporný?! Nevidí, že ja mám na viac. Pokračovať v čítaní →