Bez názvu

„Och“, povzdychol si, ďalší deň s tou nepríjemnou nádchou. A navyše je tu ešte tá zakérná vec, ktorá ho pomaličky rozožiera zvnútra. Vzal si svoju dennú dávku 12tich tabletiek. Ak prežije toto, má vyhliadku zomrieť aspoň na cirhózu pečene z liekov. Toľko vyhliadky do budúcnosti.

Panta rei. Čas plynie, niekedy zdĺhavo, niekedy rýchlo, všetko ale napokon smeruje k nevyhnutnému koncu. Pamätá si časy kedy vedel vylúdiť úsmev nielen na tvári, dokázal sa smiať aj zvnútra. Odkedy mu však lekár oznámil diagnózu, tieto okamihy sa pomaly vytrácali a ostali len dni predstierania, že je všetko v poriadku, a že ho zaujímajú bežné veci.

Len tak, bez mihnutia oka, jedno slovo. Rakovina. Nepovedal o tom nikomu. Nechce aby ľudia v jeho okolí vedeli aký je zraniteľný, že tu už dlho nebude. Farby prestali byť farbami, všetko sa ponáralo do čiernobiela. Vždy bol zvyknutý podávať pomocnú ruku, podržať človeka nad vodou, prejavoval súcit, pochopenie, sám však všetko toto odmietal. Nechcel aby sa oňho ľudia zaujímali len zo súcitu, ale v kútiku duše v to veril. Aspoň raz chcel počuť otázku: „Ako sa dnes máš?“ bez toho aby za tým nasledovalo :“potrebujem pomoc“. Je to snáď veľa? Žiadať trošku záujmu?

Vykonal rannú toaletu, prezliekol sa. Pozrel z okna, prší, opäť. Tento týždeň už štvrtý krát. Daždivé počasie len upevňovalo pomaly ale isto sa prehlbujúcu nechuť žiť. Načo bojovať vo vopred prehranej vojne? Vyšiel von, dvihol hlavu k oblohe a dažďové kvapky pomaly zvlhčovali jeho tvár. Rozhodol sa. Dnes je posledný deň jeho života, dnes to konečne príde, dnes mu bude odpustené, dnes ho zopár najbližších možno oplače. Možno si povedia že bol slaboch, že sa nedokázal zmieriť s tým, že sa s ním rozišla, budú prekvapení, veď vždy pôsobil ako odolný človek. Lenže nič nevedia, vôbec nič. Nevedia, čo v ňom rastie a rozširuje sa mu v cievach, v tele, rozrastá na orgánoch, ako burina vo vetre.

Vyšiel na chodník a zrazu bol celý premočený, ďalší ohľaduplný vodič na cestách. To nič, povzdychol si, on nevie. Deň prebehol ako každý iný, „sranda“ v škole, predstieraný záujem o preberané učivo, prehnaná aktivita. Tak chcel aby si ho ľudia zo školy pamätali, aktívny týpek čo mal čosi v hlave, ktorému to pálilo. Nikdy však dostatočne neocenený, v škole, v jeho milovanom športe, nech robil čokoľvek, nikdy mu nebolo povedané, si fakt dobrý, spravil si to dobre. Je to snáď veľa, pochváliť?

Začínal si uvedomovať svet z jeho vlastného pohľadu, posledného pohľadu na všedný deň. V tom si spomenul na jednu vec, ako? Žily? Povraz? Skok, let, pád? Lieky? Áno, lieky budú najvhodnejšie, veď posledný rok sa s nimi celkom dobre zoznámil. Spraví to symbolicky, pred polnocou, pri mihotavom svetle plameňa sviečky. Každý predsa vedel ako rád sa pozerá do ohňa. Bol počatý pri ohni, pri ohni aj svoj život skončí. Nad touto symbolikou sa jednoducho musel pousmiať. Konečne sa budú chvíľku baviť len o ňom, o ničom inom, len on, stredobodom pozornosti, once in a lifetime, to, že to nezažije, ho netrápilo. Večer strávil ako každý iný, pri počítači, rozmýšľal o liste na rozlúčku, čo doň napísať, koho pozdraviť. Rozhodol sa pre príbeh, príbeh podobný tomuto.

Pozrel na hodinky, 23:52, najvyšší čas. Pripravil víno, zapálil sviečku, doniesol lieky ktoré používal na spanie keď ho trápili bolesti. Rozsypal ich na stôl, zhasol svetlo, izbu osvetľoval len plameň sviečky. Pustil si hudbu. Romantika ako sviňa pomyslel si, škoda len že toto všetko je z úplne opačného dôvodu. Vo väčšine prípadov toto všetko má napomáhať k počatiu života a nie k jeho ukončeniu.

Opäť sa usmial, už druhý raz. Zháčil sa, niečo nie je v poriadku, niečo narúšalo tento predsmrtný pokoj. Zrazu mi svitlo, vyzváňa mobil. SMS. Nejaké lieky už zjedol, cítil sa malátne no kľudne, nič ho predsa nemôže rozhádzať v tento deň D. alebo snáď deň S? Zdvihol ho zo stolíka, prečítal si sms. Bola od nej a stálo tam: Toto všetko bola chyba, chcem sa k Tebe vrátiť, milujem ťa. Na toto jednoducho musel odpísať, stačili dve slová. Neskoro. Zbohom. Položil mobil späť na stôl, zvalil sa na pohovku, vzal fľašu a odpil si.

Mal pred sebou ešte zopár liekov, tých najsilnejších, ktoré mali dokončiť dielo skazy a voľnosti. Napadlo ho, že neche zomrieť v izbe na pohovke, vždy mal rád hviezdy. Vyšiel na balkón, zdvihol hlavu, mesiac bol v splne. Nádhera, pomyslel si a zas sa pristihol ako sa usmieva, tentokrát to však bol úsmev aký dlho nezažil, prichádzal zvnútra, od srdca. Pocítil ako mu steká po líci slza, pri pohľade na hviezdy sa rozplakal. Nebol to však plač žiaľu, bol to plač radosti, radosti zo života, nech je akokoľvek krutý, vždy sa ho oplatí žiť do posledného momentu, do posledného výdychu. Pozrel sa do svojej ruky, v ktorej zvieral zvyšné lieky, narovnal ruku ponad zábradlie a vysypal ich…