Fakt božská

Minulý týždeň som nastúpila do autobusu. Klasicky fyzicky vyčerpaná a psychicky na dne som sa rozhliadla a zbadala voľné miesto veďľa starého pána. Tak som si prisadla a vybrala si z rupsaku knihu. Po chvíľke som sa zahĺbila do deja, keď sa odrazu vedľa mňa ozvalo: „Slečna, čo čítate?“

Keďže som naozaj nemala náladu na rozhovor, sucho som odvetila:“Knihu.“

Starček však po komunikácii prahol, keďže sa nedal znechutiť a pokračoval: „A od koho?“

Venovala som mu prázdny pohľad a odpovedala:“Charles Bukowski.“ Samozrejme, že nepoznal, takže som mu tak v skratke vysvetlila o koho ide. Zdalo sa, že už je spokojný a tak som sa zas začítala.

Keďže zdanie zvyčajne klame, aj náš rozhovor pokračoval, tentokrát ma však dorazil otázkou:“ Slečna, vy pijete colu?Lebo som si všimol, že v rupsaku máte fľašu“.
Začudovane som sa naňho pozrela a absolútne nechápala. „Áno.“
„To by ste nemali, lebo to má bublinky, tie vám zapchajú cievy a vybuchne vám mozog.“
Bola som dosť prekvapená absurditou danej situácie. A tak som len „vďačne“ odbvetila, že si budem dávať pozor.
On však bol neúnavný: „A pijete aj minerálku?“
„Pijem.“
„A veľa?“
„Tak normálne.“
„To nemožete, lebo to má bublinky, tie vám zapchajú cievy a vybuchne vám mozog.“ A potom začal vysvetľovať, že v centre mesta je nejaký tajný prameň vody, ktorá nie je taká škodlivá ako minerálky z obchodu a samozrejme nezabudol spomenúť ani ich „nekresťanskú cenu.“

To už som mala dosť. V hlave mi zúrivo blikal svetelný nápis „čože???“, ale rozhodla som sa, že mu nebudem kaziť deň. Tak som mu venovala milý úsmev a konečne sa naňho poriadne pozrela. To čom som zbadala ma fakt dojalo. Na hlave mal dostojne položenú šiltovku s nápisom „Budiš“. Fakt božská… irónia.