Isabelle

Isabelle, Ó, moja Isabelle…

Upíri v Bordeaux

Dnes prišla správa, že z krvnej banky na Lumierovej ulici číslo 14. zmizlo päť litrov krvi skupiny A. Majitelia podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Polícia celú situáciu vyšetruje.

Bleskové správy

Pán Adam Sether, profesor na univerzite v Bordeaux si už presne nepamätá kedy sa mu prvykrát do rúk dostal papierik s menom Isabelle. Nevie, či to bolo počas Veľkej noci, alebo začiatkom leta, nepamätá, či to bolo pred rokom, alebo dvoma, ale zaiste si pamätá, že toho dňa vošiel do malej kaviarničky na rohu Ulice Šampiónov.
Bolo zapršané popoludnie, bolo sychravo a panovi Setherovi sa tak nechcelo byť na daždi, hoci ho aj mal rád, aj rád sa prechádzal po mokrým, tmavým uliciam, ktoré boli osvetlené mračnami, ale dnes nie, dnes mal chuť zájsť do kaviarničky, objednať si kávu a sedieť tam asi hodinu, pozorovať ľudí a čítať noviny.
Tak vošiel dnu, pozrel na stolíky a okrem jedného jediného nevidel žiaden voľný. Lenže na tom stolíku ležal klobúk a prázdna šálka, z ktorej bolo cítiť kávu. Pán Sether chvíľu stál, dumajúc, či si tam sadne, čo nakoniec aj spravil.
Sadol si, odložil klobúk vedľa toho druhého a po chvíli vstal a vybral sa smerom ku toaletám.
Keď sa vrátil, tak tam ležal len jeho klobúk a prázdna šálka. Nech tam bol hocikto, teraz v tomto čase bol preč, už tam nesedel, ale zostal po ňom papierik. Pán Sether by si ani nebol ten papierik vzal, ale keď ho tak zaujal, že sa neubránil.
Vtedy prvykrát zbadal tie slová, tých pár slov.

Isabelle, Ó, moja Isabelle…

Myslím, že vtedy to začalo. Alebo skôr? Alebo to ani nikdy nebolo? Bolo to?

Otovoril oči. Kde som, preblesklo mu mysľou. Myslím, že tam kde som zaspal.
Tam aj bol, vo svojom byte na piatom poschodí veľkého činžiaku. Vstal, poobzeral sa, či neuvidí niečo nové, ale keďže nič také nebolo, keďže pán Sether bol v pochybnostiach, či vôbec existuje sa pobral ku zrkadlu. Tam, zobral do rúk papierik, ktorý včera našiel v kaviarničke a sadol si naspäť na posteľ.
Ach, aká to smola, povedal si. V mysli sa mu vynárali príbehy, ktoré vznikali týmto papierikom. Nevedel čo je zač tento papierik, komu patrí, kto je tá Isabelle, ale začal si už vytvárať verziu smutného a krvavého príbehu, ktorý nekončí nijak inač ako smrťou.
Tento pán, tento neznámy, nazvime ho pán Smith sa zamiloval do krásnej Isabelle. Tá netuší kto je on, nepozná ho. Tak jej prostredníctvom lístočkov dáva najavo svoju lásku. Končí sa to tragickou smrťou pána Smitha, ktorý skočí do rieky a utopí sa. Isabelle sa zblázni a skončí v blázninci.
Bolo to dobré, myslel si. Ako nejaký smutný príbeh z obdobia romantizmu.
Ako tak rozmýšľal, tak zatiaľ vzal do rúk pero a zašal písať. Nepísal dlho. Po chvíli vstal a vyhodil papierik, na ktorý písal von oknom.

Na tom papieriku bolo:

Ó, Isabelle, ó svetlo mojích očí.
Krásna Isabelle, ktorú som nikdy nevidel,
žiadam ťa o jedine, o bytie.
O tmu, ktorá je svetlom,
o pocit, ktorý som nikdy necítil.
O detstvo, ktoré vrátiš mi,
o starosti, ktoré sú mrtvé.
Ó, Isabelle, ó svetlo mojích očí.

Pán Sether zatiaľ nelenil. Naraňajkoval sa, obliekol do slušných šiat, nahodil na seba trochu viacej kolínskej ako sa patrí a vybral sa smerom do knižnice, kde si chcel pozireť zopár kníh. Bol to prvý krok ku napísaniu jeho románu, románu, ktorý plánoval tak dlho, že si už ani nepamätá, kedy ho chcel napísať prvý krát.
Ako tak šiel ulicami, plnými rôzných ľudí, ktorí sa bezhlavo ponáhľali do práce, za rodičmi, za deťmi, za ženami, prípadne za milenkami, tak mu mysľou prebleskla nejaká spomienka. Zrazu pán Sether nevedel, či to bola spomienka, či sen. Zrazu vlastne stratil predstavu o celom svete a zastal.
Čo to bolo, myslel si. Bolo to… Nie… Alebo áno..

Obzrel sa za seba a zistil, že ulica je celkom prázdna, že na nej nikto není, že všetko je tak ako má byť.
Chvíľu len tak stál, keď niekde, on ani nevedel kde, sa otvorili dvere nejakého obchodíku, odkiaľ vyšiel fúzaty predavač a vyvesil na tie dvere tabuľku s nadpisom OTVORENÉ. Potom tam chvíľu stál a nakoniec zašiel do obchodu.

Pán Sether sa začal spamätávať. Ako je možné, že som tu? Ako je možné, že všetko zmizlo? Snívam?
Pan Sether sa čudoval. On si vôbec totiž neuvedomil, že je ešte len skoro ráno a knižnica je zavretá. Teraz totiž ani nevedel čo robí tu, na tejto ulici a zavše skoro ráno.
Vybral sa ďalej, ale po chvíli zistil, že ide zlou cestou. Nebola to zlá cesta do knižnice. Len v hlave išiel zle. Myšlienky smerovali smerom, ktorým nemali. A na chvíľu pocítil dotyk, takže sa strhol a obzrel, ale nič okrem prázdnej ulice. A na chvíľu niečo započul, nejaký šepot.

… Isabelle…

Bol to niekto? Alebo len ozvena v labyrinte jeho mysle?

Prešlo pár hodín a pán Sether bol v knižnici. Celú cestu rozmýšľal o pánovi Smithovi a o jeho tragickom príbehu. Ale po chvíli zistil, že pán Smith neexistuje, že si ho vymyslel. V mysli ho však bral ako reálnu bytosť, ako niekoho, kto je z mäsa a kostí, kto chodí nakupovať a kto platí dane.
Otázka, či je možné aby existoval niekto, kto neexistuje bola na mieste, ale určite nie v hlave pána Sethera. Nie, tá otázka sa tam objaví v inom čase, nie teraz, nie v tejto chvíli.
Lenže, čo je to chvíľa? V danej chvíli sa totiž táto otázka v hlave pána Sethera vynorila. Asi sekundu potom, čo tam nebola. Vynorila sa v inom čase, v inej sústave. V jednom jedinom momente začal pochybovať nad tým, či existuje on a či náhodou nie je tiež súčasťou nejakej inej mysle.

Ako tak prechádzal radami kníh, tými nespočentými množstvami informácii, tak sa zastavil pri knihách o dejinách romantizmu a realizmu, lebo o tom mal byť jeho román.
Listoval a hľadal a vyberal.
Nakoniec po dvoch hodinách si už niesol zopár ťažkých kníh, ktoré bol rozhodnutý preskúmať počas noci.
Vtedy však jeho oči niečo upútalo.

Bola to neveľká kniha, ktorá bola zastrčená niekde bohviekde. Vybral ju a pozrel na názov, ktorý hlásal Zelené zvery v záhrade opíc. Pán Sether by si ani nebol býval pozrel túto knihu, ale niečo, nevedno čo mu v hlave povedalo, nech si ju pozrie.
Tak ju začal listovať a už sa ju aj chystal odložiť, keď mu z nej vyletel nejaký papierik. Zdvihol ho zo zeme a začal čítať.

Isabelle, ó mojá Isabelle. Koľko nocí musím pretrpieť, kým ťa spoznám? Koľko dní musím prebdieť, aby mi hviezdy odhalili tvojú podstatu? Ó, Isabelle… Existuješ?

Tu nastal zlom. Tu pán Sether nevedel, čo sa deje, či zase blúzni, či je normálny. Na chvíľu sa ho dotyk zo sna dotkol a on sa znova chcel strhnúť a zistiť, kto to je, ale tentoraz to neurobil. Chcel počkať, chcel vedieť, čo sa stane. A tak cítil, že je to niečia ruka, nejakej osoby. Tak zavrel oči a po chvíli pocítil príjemny dych na jeho krku. Pocítil ako ho tá ruka nežne hladká po tvári, s akou láskou a porozumením to robí. Otvoril oči…

Stál v prázdnej knižnici a v rukách nemal žiaden papierik a vlastne aj zabudol prečo tu je, čo tu robí a ako sa volá. Hneď nato si všetko spomenul, ale zistil, že chce ísť domov. Tak vybehol smerom domov do svojho činžiaku.

Cestou rozmýšľal o pánovi Smithovi a ľutoval ho. Pán Smith totiž nikdy neuvidel svoju Isabelle. Možno sa mu dá pomôcť?
Ako sa dá pomôcť neexistujucému človeku?

Pán Sether hneď ako prišiel domov, tak vzal malý papierik a niečo naň napísal. Potom však prudko odhodil pero a ten papierok skryl do dlaní a začal sa obzerať okolo seba, či ho nikto nevidí, napriek tomu, že bol sám. Teraz mu v hlave vznikali otázky. Nevedel však odpoveď.
Chcel vedieť, čo sa deje s pánom Smithom, ale nakoniec všetky otázky smerovali ku Isabelle. Keď tak rozmýšľal o pánovi Smithovi, tak ho bral ako nereálnu postavu, ale čo sa Isabelle týka, tak nie. Isabelle tu bola, Isabelle cítil, Isabelle poznal, poznal viac, než hocičo iné, poznal tak ako nikto iný, proste poznal naspamäť, ale nevidel ju nikdy. Ale čo ak neexistuje ani ona?
Ale pán Sether si bol istý, že existuje. Musí.

Zrazu pán Sether zabudol na všetko o čom myslel a myšlienku vystriedala iná. Začal sa nad tým zamýšľať, ale zistil, že to nemá význam, že je to nejaká hlúposť.
Preto vstal a podišiel ku zrkadlu, kde sa na seba usmial. Nato ľahol do postele.

Mal nejaký sen. Ale v tom sne nebol nikto. Hoci… Na chvíľu mal pocit, že stojí oproti západu slnka a nejaký tichý, priam božksý hlások mu niečo šepká. Na chvíľu opäť pocítil dotyk nežnej ženskej ruky. Teraz už vedel, že je to ženská ruka, hoci ani nevie prečo. Proste to bola ženská ruka, tak sa rozhodol. Jemne ho hladkala, a zrazu z ničoho nič niečo vyslovil…

… Isabelle…

Oči sa otvorili a pán Sether sa strhol, zisťujúc, že leží v svojej posteli a ruky ma celé od krvi. Na jeho tvári a hlavne v jeho mysli sa zrazu zjavil výraz plného zdesenia, nepochopenia, ktorý však hneď zmizol, hneď potom, čo pán Sether uvidel papierik ležiaci na okennej rímse. Všetká krv, všetok strach zrazu zmizol a myseľ pána Sethera sa zaplnila zvedavosťou. Skočil z postele a prečítal si papierik.

O dve hodiny na cintoríne…
Tvoja Isabelle…

Pán Sether vedel, že tento odkaz nie je preňho. Je to pre pána Smitha, myslel si. Ale niečo ho lákalo ísť ta. Ale to je pre pána Smitha… No a čo, veď sa prídeš len pozrieť… Ale je to len pre pána Smitha… Ale ja ju chcem vidieť… Veď patrí pánovi Smithovi… pán Smith neexistuje… a ty?

Pán Sether utekal. Utekal mestom, ktoré bolo také tmavé, také smutné, také tajomné. Bol na konci. Na konci labyrintu. Cítil to.
Cestou sa zamyslel, ako je možné, že niekto nereálny sa stáva reálnym. Ako je možné, že niečo, čo neexistuje dokážeme vnímať.
Je možné, že našé vedomie dokáže klamať samo seba tak hlboko, tak presvedčivo, že vonkajšie faktory sú irelevantné? Ak áno, tak potom je ľudské vedomie najdoležitejším faktorom pri všetkých druhoch poznania. Nie je ani dôležité, či je vec, ktorú poznávame reálna, alebo nie. Je tak reálna, ako si myslím, že je. To všetko mu preblesklo hlavou, to všetko si pán Sether premyslel a dospel ku názoru, že neexistuje, že je vymyslený.

Ako mu tak tieto myšlienky tiekli hlavou, tak zistil, že je na mieste. Že stojí na cintoríne a čaká. Myslel, že teraz ju uvidí, uvidí Isabelle. Zvláštne, že ho napadla iba ona, nikto iný, ale v tej chvíli ho napadla aj iná otázka.

Kto je Isabelle?

Pán Sether zamrzol. Otázka bola taká živá, bola tak namieste, že sa jej nedalo vyhnúť.

Sen? Spomienka?

V myslení, v procese toho myslenia zotrvával trochu dlhšie než mal. Vlastne celkom zabudol nato, prečo tu je, prečo, tu teraz stojí, na tomto chladnom cintoríne.

Pocity sa miešali, hrali nepeknú hru a raz ani nehrali. Cez to všetko nepochopenie sa mu však niečo obtrelo o sluch. Nejaký tichý zvuk, ktorý vyvolal orgazmus pokoja. Myseľ bola teraz niečím, čo neexistovalo, proste bola na Olympe. A znova ten dotyk. Nežná ženská ruka, tiché pohladenie.
Pán Sether niečo zašepkal a myslel si, že sa zobudí, že dotyk zmizne. Ale ten nezmizol, ten len zotrvával. Zrazu pocítil aj nežný dych. Nežný dych sna.
Jemne zašepkal to slovo, to slovo, ktoré bolo kľúčom jeho fantázie, kľúčom jeho poznania a kľúčom ku všetkému, čo neexistuje.

… Isabelle…

Pocítil teplý bozk, bozk, ktorý nevidel, ktorý neexistoval. Z ruky mu vyletel papierik, ten papierik, ktorý napísal sám, ktorý znamenal všetko a nič. Pár jednoduchých slov…

Isabelle, Ó, moja Isabelle…

Nikto nevie ako dlho tam stál a či tam vôbec stál. Jednoducho spomienka z budúcnosti, nazývana sen…

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

4 odpovede na Isabelle

  1. Alisael povedal:

    zo zaciatku celkom fajn.. potom som sa v tom trosku stratila.. mal si tam nejake gramaticke chyby a aj to vyjadrovanie mi obcas vadilo…dvakrat precitaj, poopravuj a potom to bude okaj 😉
    a to s tou krvnou bankou som nepochopila.. hmm.. preco mal ruky od krvi???

  2. Padrino povedal:

    To je taký napolyhalucinogénny fenomén.

  3. divozienka povedal:

    ja byx povedala ze upiri v bordo si dali sesnu a zblbovali nahodnyx okoloiducix ktori mali z toho potom halusky;]

  4. Gnaag povedal:

    😀 divozienkino vysvetlenie sa mi páči. Ale k veci. Štylisticky sa mi páčil iba prvý odstavec (až po bleskovej správe). Čo sa obsahu týka… som zmätený, no niektoré filozofické pasáže mi celkom vyhovovali. Najmä to poprietie existencie vnímateľa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *