Vyšlo slnko. Jesenné slnko sa na konci leta snažilo predrať cez mraky. Nad veľkým mestom, kde pomaly po uliciach kráčala depresia. Depresia z konca leta. Vstal som, obliekol sa. Na nohy obul nové čierne Vansy a vyrazil do ulíc, kde číhala ona.
Spustil sa dážď. Kvapky padali pomaly, lenivo. Akoby sa im vôbec nechcelo pršať. Celkom som s nimi súhlasil. Veď ja chcem pekný deň. No začul by niekto takýto výkrik v dave? Asi nie. A ona ho predsa počula. Pomaly kráčala ku mne. Už som dokázal rozoznať jej tmavé obrysy. Jej auru, ako vysáva z ľudí radosť.
– Odstúp. Teba dnes nechcem vidieť. Neukazuj sa mi na oči. – okríkol som ju.
– A čo chceš? Dlhý nudný šťastný život?
– Čo mi ponukáš? Tmu? Skľučenosť? Každodennú bolesť?
Našťastie prišla električka č. 11, tá na ktorú som čakal. Nastúpil som a stratil sa jej z dohľadu. Okrem mňa bolo v električke niekoľko ľudí. Mladý človek, ktorý mal na sebe priveľa ružovej. Niekto by podľa toho povedal, že je buzerant. Ale ružovú mal iba na hlave. Bol to totiž pankáč s klasickou otázkou na perách.
– Nemáš pár drobných na vínčo? Z toho počasia mi je mizerne.
– Nájdi si ich u niekoho iného.
Vystúpil som a prešiel pár ulíc pešo. Pri srdci ma hriala vidina budúcnosti. Niekto by povedal, že svetlo na konci tunela. Aj tak sa to dá povedať, ale podľa mňa to nebol reflektor ale stroboskop. Taký, ako na diskotéke.
Krok čo krok som bol bližšie k cieľu. Už len pár chvíľ v daždi. Pár lenivých kvapiek dopadne na moju tvár a som pri cieli. Obľubená reštaurácia a moje …
Moje ranné hranolky.
ach,tonecku…tesi ma, ze ty si clovek, ktoreho ani dlhsie odlucenie od jeho bydliska nezmeni…maly tonko, na ranajky hranolky,buzerantsky pankac, velke slova maleho hrdinu v novych vansach, snaha zaujat cimkolvek a kedykolvek a pritom stale reci o vlastnej ceste…som rada, ze o tebe po dlhom case pocujem
p.s. prepac 😉
…teraz si mu teda dala 🙂 Ako zvyčajne celkom pekná práca. A veru pravda…
Vitaj späť.
se tono
sorry ale mňa to veľmi nebere…
idea pekná ale ten štýl…neviem, nejak mi to celé spolu nesedí…
Včera večer som napísal: „A veru pravda…“ a ani za nič si nedokážem spomenúť, čo som tým chcel povedať. Ale to nič, hádam si niečo čoskoro vymyslím.
Musím vidieť tie nové Vansy.
tony preboha vansy ? Ts ne dosť že píšeš čím ďalej tým depresívnejšie články ale si sa aj takto zvrhol no fuj !!! viac pi a menej rozmýšľaj !!! abo nejak inac tu trudomyseľnosť v dačom utop abo vyúď!!!
to gnaag : a veru pravda = lucccia mala absolutnu pravdu!!!
Vdaka lucccia, som si pri druhom nazreti na článok čítal len ten príbeh a zabudol som na komentáre. Bol som značne zmätený. Teraz sa už prestávam za tú vetu hanbiť 😉
Trosku som nepochopila to s „ňou“, ale inak oukej… no tak ako vzdy:)