Teta Augusta bola veľmi vyčerpaná. Ledva stála na nohách a jej hlasné výdychy občas trochu zachrapčali ako človeku s chorými pľúcami. Ale ona sa nechcela liečiť v nemocnici. Nenávidela nemocnice a lekárov. Liečila sa, ako sama vedela.
Starala som sa o ňu. Ona a moja mama sú sestry, a preto ma tolerovala, hoci som bola, podľa nej, ešte dieťa. Ťahalo mi na 16-ty rok a ja som sa už cítila tak dospelo a samostatne, keď nám teta napísala, že sa treba o ňu postarať. Mama nemohla, a tak poslala mňa.
Nikdy som tetu Augustu nemala rada. Nebola dosť pekná, aby som ju obdivovala, ani dosť škaredá, aby som ňou opovrhovala. A preto som ju jednoducho ignorovala. Medzi sestrami bol značný vekový rozdiel, a tak zatiaľ čo moja mama bola krásna žena v najlepších rokoch, teta Augusta už bola stará bezdetná vdova. No nikdy som s ňou preto nesúcitila. Nebol to totiž súcit, ale ľútosť. Hrdá, neosobná a povýšenecká ľútosť, za ktorú som sa ani najmenej nehanbila.
Aká to bola pre mňa rana, keď mi oznámili, že ma teta potrebuje, pretože je chorá. Nechcela som k nej ísť; bola chudobná, bývala v malom domčeku na kraji mesta a žila zo svojich úspor. Preklínala som svoj život a cesta tam mi pripadala ako cesta do pekla. Ale pre mňa bola ešte horšia.
Tetin stav sa každý deň zhoršovla. Nevedela som, čo mám robiť a ako jej pomôcť, aby jej bolo lepšie. Na jej otázky som odpovedala mlčaním alebo len krátko. Varila som, upratovala a podávala jej všelijaké lieky a čaje, no bola som ako hluchá a nemá.
Onedlho už „drahá Augusta“, ako ju mama oslovovala v listoch, nemohla ani vstať z postele. Musela som ju obracať, pretože ani to nevládala. Zdalo sa mi to byť odporné dotýkať sa jej kyprého beztvarého tela. Cítila som sa tak špinavá a celé večery som preplakala.
Netrvalo dlho a teta Augusta zomrela. Pochovali ju na malom cintoríne za mestom. Po sebe nezanechala nič, ani korunu, dokonca ani ten dom, tá chatrč kde žila, nebol jej. Jediné, čo mi po nej ostalo, sú spomienky. Bolestné nepríjemné spomineky na nepríjemnú ženu. Spomienky na časť môjho života, ktorá mohla byť tou najkrajšou, no stal sa presný opak. Spomienky, na ktoré nerada spomínam…
Prečo toľkí ľudia opovrhujú škaredými vecami (v tomto prípade ľudmi). Každý, komu sa niečo hnusí kvôli vzhľadu si zaslúži…
…ľútosť. Áno, ten najpokryteckejší cit. To, čo je ozajstným opovrhovaním. 🙂 Trošku som sa rozohnil, ináč sa mi to vlastne páči len štylisticky. Myšlienky… Prepáč, ale nie.
Vlastne to malo byť čosi ako paródia na všetky tie príbehy o dedičstvách a tak… a trošku kritika na pokrytectvo…
Ale dik za komentár 🙂
…normálne mi odľahlo. Som sa zľakol, doteraz som proti tvojim myšlienkam nemal nič. Som rád, že to bola kritika. Len som mal problém nájsť popri všetkom tom pokrytectve aj neajkú tú kritiku. Teraz už chápem, že to bolo nechané pre čitateľov.