…

Slnko prave vychadzalo na zapade, nad hlavami im horela polarna ziara a juzny kriz.

Pozrela sa do dialky a na chrbte sa jej zjezili pierka. Stulila sa pred rannym vetrom a blizsie si k sebe pritisla Skima, svojho syna.

Sneh sa naokolo trblietal, v mori na obzore sa mihla plutva kosatky, ale Ona iba cakala.

Unavovalo ju to. Nic nejedla, lad bol chladnejsi a chladnejsi, Skimo coraz neposednejsi.

–

Podla ich starych tradicii sa dieta nesmelo dotknut zeme, az kym nepride On a nevezme zodpovednost na seba. Inak zomrie. Preto matky celeho rodu nosievali svoje rastuce mladata blizko seba a zohrievaju ich svojim dychom. Nikdy v celej kolonii sa nestalo, aby sa jednej matke narodilo viac potomstva. A oni potrebovali novu krv, novu generaciu, ktora prevezme ulohu danu pred tisicrociami: putovat vzdy na juh, za povestnou Ladovou sfingou.

Tradovalo sa, ze ju najde jedine ten, kto porazi Ladoveho medveda, ale nezabije ho, skroti ho, ale nezlomi. A bude mat slnko v ociach.

To rozpravali stari mladym a mladi hladeli na slnko, ucili sa spoznavat stopy medvedov a plavat v mori plnom kosatiek.

–

Kotuc na oblohe vystupil vyssie a Ona tazkopadne odvratila hlavu, privrela oci a tak oddychovala od oslepujuceho snehu a azuroveho mora.

Skim, ako dieta nepoznajuce vietor a dazd, sa nepokojne mrvil v jej lone.

–

Prisiel On. Otec. Prebral zodpovednost na svoje plecia, pod svoje kridla, do svojho lona. Doniesol jedlo a Ona sa s nim podelila o radost zo syna, o chladne noci a o strach z tienov, co dennodenne prelietavali ponad koloniu.

Boli rodina ako stvoky okolo nich, ale predsa ina. Skim nebol ako ostatni.

–

Raz sa nevratila z mora. Od kosatiek bol na cas pokoj a kolonia putovala dalej do vnutrozemia, prec od krvavych utesovych skal.

–

Ostali sami. Skim bol stale prilis maly, aby vladal kracat po snehu bez pomoci.

Naucil sa rozpoznavat zadnu labu medveda od prednej.

–

Zacalo sa sepkat o Skimovej zvlastnosti. Nebal sa ladu a doakzal vycitit medvediu pritomnost. Nerozpraval, ale mal dobre oci. Zlte. To udivovalo najviac a aj On zacinal rozmyslat o starych legendach. No zima bola tuha a nechcel, aby sa jeho syn stal dalsou obetou maelstromu pri potulkach na pobrezie alebo aby skutocne stretol Ladoveho medveda.

–

Jedneho dna Skim zmizol. Fukalo z juhu a navialo dva a pol metra snehu. Kolonia musela zastat. On nemal dost sil sa vzopriet vacsine a rezignoval. V tu noc osivel.

–

Vichrica trvala tri tyzdne, prisli o stvrtinu deti a pri pomalom pohybe stale vpred za sebou zanechavali kopceky navrsene zo snehu. Podlahol aj On. Skim sa nevratil a aj jeho rovesnici uz zabudali na dobre zlte oci.

–

Par tyzdnov po Storocnom vetre nasli stopy. Koloniou prebehla vlna vzrusenia. Boli to slapaje Ladoveho medveda, vedeli to, bolo to z nich citit. Ovalne vankusiky sa do makkeho snehu zabarali az na lad a pazury za sebou nechavali skrabance. Siel pomaly, ciara stop bola usecna, rovna a niekam smerovala. Starejsi na seba pozreli. Na juh.

–

Po niekolkych dnoch sa ku stopam pridali dalsie. Mensie, lahsie, stopy jedneho z nich. Skim prezil a hladal Ladoveho medveda.

–

Prichadzali ku Kryhovym horam, blizila sa polarna noc, cas Hviezdneho dievcata, ktoremu podla legiend poskytli hory ukryt pred snehovou burkou.

–

Na predhori sa stopy zosuladili, medvedie boli drobnejsie, snura druhych stop zas vyrovnanejsia a pretiahnuta. Vodca kolonie vedel, ze ich najdu coskoro. Len nerozumel, ze sneh ostava biely a nie cerveny. Ale Skim bol vzdy vynimocny.

–

Objavili ich v predvecer rovnodennosti. Ladovy medved spal so Skimom po boku. Mlada, ktore dokazalo svojou nevinnostou nieco vynimocne. Tucniak so slnkom v ociach, ktory porazil medveda, ale nezabil ho, skrotil, ale nezlomil.

Kolonia tucniakov sa dalej mlcky vydala na juh.

******

tak, je tam kvantum nelogickosti a aluzii, kto najde aspon pat, ma poxvalu;]. ps mam zlte oci;]