Amsterdam

Rozhodli sme sa navštíviť miesta, ktorými bol Amsterdam známy v časoch našej mladosti. Vtedy v našich víziách to bol raj na zemi. Ako sme sa mýlili. V reklamno-turistickom sprievodcovi, ktorý, ako sa dalo očakávať, bol iba obyčajná webová stránka, sme si našli cieľ našej cesty – najlepší coffee shop v meste. Nebol zapadnutý v bočnej uličke, tak ako ako u nás doma. Vchod bol priamo z námestia. Dnu to vyzeralo útulne, výzdoba mi pripomínala študentské vízie Jamajky. Z reproduktorov vyhrávala hudba, ktorú som už dlho nepočul na verejnom priestranstve, raggae. Vo vzduchu visela vôňa, ktorá nám pripomínala, prečo sme tam prišli. Usadili sme sa v rohu, pri stole s vodnou fajkou. Po chvíli nás zaregistroval obsluhujúci, slovo čašník sa do tohto podniku nehodilo. Bol to mladý vyšší černoch s dredami.

„Zdravím, čo to bude? Klasika alebo niečo špeciálne?“ opýtal sa, akoby sme boli stály zákazníci. Nečudujem sa mu, denne sa tam mihne veľa ľudí a všetci vedia za čím tam prišli.
„Môžeš nám niečo odporučiť, trochu sa ešte nevyznáme v miestnej ponuke?“
„Cudzinci? Ale jasné, hneď vám niečo prinesiem, ale ak chcete kvalitu, niečo to stojí.“
„Neboj sa, peniaze nie sú problém.“

Odišiel. Za chvíľu sa vrátil s hašišom. Vzal vodnú fajku a všetko nám pripravil. Trochu mi tam chýbal pocit vlastnej práce. Vyplatili sme ho vopred, platenie neskôr, mohlo byť riziko.

Začali sme fajčiť. Tráva, vlastne hašiš, bol naozaj kvalitný, stál za to. Nebolo to niečo tak slabé, ako to čo sa dá kúpiť u nás v podchodoch. Nálada sa nám zlepšila, myslelo sa nám ľahšie a voľnejšie. Presedeli sme tam asi hodinu. Myslím, že to bola hodina, ale vtedy nám bežal čas inak. Potom niekoho napadlo, že keď už sme v tom chýrnom Amsterdame, tak nech zájdeme za ďalším jeho „divom“ – legálnou prostitúciou.

Nazrel do turistického sprievodca a vyhľadal najlepší podnik. Bol iba o tri-štyri ulice ďalej, takže sme sa rozhodli ísť pešo. Prešli sme okolo niekoľkých výkladov typických pre Amsterdam. Živé ženské tela iba v spodnej bielizni sa nás snažili zlákať, aby sme navštívili práve ich podnik. Ale mi sme už boli rozhodnutí kam pôjdeme.

Nevyzeralo to tam najhoršie. Miestnosť bola svetlá a čistá. Trochu pôsobila sterilným dojmom. Kamaráti šli k recepcii vybrať si a zaplatiť vopred. Ja som ostal stáť v hale. Chytila ma smutná nálada. Bol som ďaleko od priateľky, chýbal mi jej dotyk, ale do tohto tu by som nešiel. Pre nich to bola len práca, žiadne city, a ja som túžil práve po citoch. Rozhodol som sa odísť a zavolať priateľke.

Nemocnica

Muž stál v čakárni inštitúcie, ktorá sa dosť podobala na nemocnicu, bola rovnako sterilne čistá. Okoloidúci personál neprejavoval žiadne emócie pri pohľade na čakajúcich „pacientov.“ Pre nich to bola len práca, ktorú musia vykonať pre svoje vlastné dobro. Dobro spoločnosti im už bolo ukradnuté. Život sa s nikým z nich nemaznal, tak prečo by sa práve oni mali správať k ostatným lepšie?

„Slečna …, dostavte sa na príjem,“ ozvalo sa v hale. Pekná mladá slečna v krátkej uniforme sestričky prišla k recepcií, chvíľu sa rozprávala s recepčnou a nakoniec zamierila k čakajúcim. Oslovila jedného z nich, chvíľu s ním rozprávala. Z rozhovoru sa dali len zachytiť slová mužnosť, problém, skúsime vyriešiť. Potom sa obaja spoločne vybrali k výťahu.

Muž stále sedel v čakárni. Zdalo sa mu to večnosť, kým príde naňho rad. Veď aj on mal problém, tak prečo musí čakať? To bolo jediné, čo sa mu okrem predstav toho, čo sa s ním bude za chvíľu diať, preháňalo hlavou. Znovu sa ozval hlas. Konečne, pomyslel si. K recepcií prišla mladá dievčina, mohla mať asi dvadsať rokov. Pomaly a ladným krokom sa vybrala k nemu. Chvel sa nedočkavosťou. Stála už takmer pred ním.

„ Pán …?“ spýtala sa ho.
„Áno,“ odvetil so záchvevom v hlase.
„Váš problém si prediskutujeme u mňa v ordinácií. Nasledujte ma, prosím.“

Vstal a poslušne kráčal za ňou. Ešte sa zastavili pri recepcií, kde musel zaplatiť, pretože zdravotné poisťovne takéto zákroky nepreplácajú. O chvíľu už boli v jej ordinácií. Tá vyzerala trochu útulnejšie ako zvyšok budovy. Bolo tam niečo medzi posteľou a zubárskym kreslom, svetlo už nebolo také jasné ako v čakárni a na oknách boli zatiahnuté rolety.

Pohľad v jeho očiach poznala. Poznala aj jeho problém. Všetci „pacienti“ chodia za ňou a jej kolegyňami kvôli tomu istému problému.

„Takže ste tu kvôli zdravotným problémom?“
„A kvôli čomu inému by som tu mal prísť?“
„Ja viem, tak poďme na to, kvôli čomu sme tu prišli.“ Začala sa pripravovať na sterilný zákrok, ktorý sa chystala vykonať. Na stôl vyložila pomôcky a prezliekla sa do pracovného „odevu.“

V jeho očiach bolo vidno vzrušenie, takto sa cítil vždy pred tým. Pozrel na stôl. Bol tam balíček kondómov. Jasné, maximálna sterilita a ochrana je štandardom.

„Nečakajte žiadne prejavy nežnosti a citov, tie už nie sú moderné v dnešnej dobe,“ povedala aby si boli na čistom.

On len prikývol.

Na tejto predstave som sa trochu zabavil, ale aj trpko zaplakal, keď som si uvedomil, že k tomu naozaj spejeme. K sterilite a žiadnym citom vo všetkom, čo je súčasťou nášho života. Cítil som sa sám a ten hašiš to ešte umocňoval. Pomaly som sa doteperil na hotel, odkiaľ som zavolal priateľke.

Znovu v meste

Ďalšie ráno moji kamaráti vyzerali dosť zničene. To sa stáva, keď človek preflámuje celú noc. Pri raňajkách sme sa rozhodli, že ten deň venujeme ďalšiemu spoznávaniu mesta. Tak sme sa vybrali znovu do ulíc.

Za tých pár rokov sa mesto dosť zmenilo. Všade okolo na nás číhali výkvety modernej architektúry, ktoré vo mne viac evokovali pocity odcudzenia, než nejaký estetický pocit. Ale vývoj „umenia“ a estetiky sa nezastaví. Potom je už len na nás, či sa prispôsobíme, alebo nie.

Ako sme sa tak prechádzali po meste a komentovali všetko čo sme videli, dostali sme sa do okrajových štvrtí mesta. Mali sme pocit akoby sme boli v nejakom inom meste v nerozvinutej krajine. Ale takýto pohľad sa naskytne takmer v každom väčšom meste. Na chodníku ležal zbitý opilec. Okolo prešlo niekoľko malých otrhaných šarvancov. Dosť sa podobali na Rómov, ktorí opustili našu krajinu s tým, že vo svete sa uplatnia lepšie. Asi im to nevyšlo. Dôvodov bolo určite viac, nebola to len vina spoločnosti, do ktorej prišli.

Takto sme ostali v meste až do večera. Potom sme sa rozhodli, že na ďalší deň odchádzame z mesta.

Pridané dňa od DaMage
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O DaMage

Zrodený v ghette, beznádej v nádeji, snaha prežiť, žiť. Utiecť pred osudom, poraziť ho. Zaujímam sa o grafiku, písanie a vlastne všetky formy výtvarného umenia. Zvyčajne píšem pochmurne a trocha suchšie (podľa slov niektorých ľudí). Písať som začínal na stránke damage.blog.sk kde sa ešte dajú nájsť moje staršie články. V poslednej dobe ma upútali: Trainspotting, Stoparov sprievodca galaxiou, ďalej tvorba Franza Kafku a mnohé iné.

One Response to Amsterdam

  1. nirjanka povedal:

    som si to precitala, dost taka ucesana a vzhladom na moj stav si myslim, ze si tam pekne nexal plynut suvislosti. dost v pohode. hukot.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *