Článok #365

„Nie!“
„Ale áno.“
„Nie, nikdy!!! Nikdy sa ho nevzdám!“
„Môžes donekonečna presviedčať samu seba, že je to tak. Ale vieš, že pravda je iná…“

Ten hlas v mojej hlave mal pravdu. Vedela som to. Ale nechcela som sa toho vzdať. Vzdať sa myšlienky naňho. Nechcela som ho stratiť. Nemohla som. Bol pre mňa všetkým. Niekto potrebuje k životu vzduch. Ja som potrebovala cítiť jeho prítomnosť.

Aspoň to som si vtedy myslela. Je ťažké zmeniť svoje návyky. Ťažké zabudnúť a začať odznova. Ale nemala som na výber. Keď som nechcela skončiť kdesi zastrčená s fľaškou vodky v ruke, musela som sa pozbierať.

Zmenila som sa. Už nie som taká, ako som bola vtedy. Mladé, zaľúbené dievča s nádhernými predstavami, ktoré žilo v svojom svete. Svete plnom šťastia, lásky a nádejí. Ten svet spľasol ako bublina, do ktorej pichnete ihlou. Nedalo sa to zastaviť.
Prišlo to pomaly, ale akosi som cítila, že to už nie som ja. A keď som sa pozrela do zrkadla, dívala sa na mňa tá istá osoba. Tými istými očami. A predsa…

Určite poznáte ten pocit. Keď zrazu zistíte, že ste niekým iným. A to isté som vtedy cítila aj ja. Neprešlo odvtedy viac ako 365 dní, viac ako jeden rok. Ale prestala som naňho myslieť. Už nebol mojím vzduchom, ktorý som musela dýchať.

Vzdala som sa …