Nie je to len o tom,
je to aj o inom.
Začínam strácať pointu,
a to nie len v tomto,
ale vo všetkom.
Kto mi povie prítomný čas-blázniť?
Blazniem?
Bláznim?
Alebo prosto,
nechtiac sa pretváram v
blázna?
Gestikulovala si rukami,
Tvoje obočie robilo hore-dole.
Menila si smer svojimi očami,
tými krásnymi,
ako plachá zver.
Sledujem Ťa celý čas,
od pár metrov ďalej.
Mihot Tvojich dlhých rias
mi
pretvoril prostredie
v jednu krásnu alej.
Hej kamarát!
Vtedy si mi niečo vravel.
Ostatných si vyzýval
na mňa
veľký apel.
Márne si sa zaháňal,
márne si to všetko točil.
Ja som,
priateľ môj,
jednu nádhernú krásku zočil.
Máš krásne nohy,
krásne ruky.
Krásne nechty,
prekrásne hefty.
„Pris´ám Bohu“,
povedal som sebe.
Pôjdem tam, kde si,
Kde sedíš a
poviem Ti to všetko.
Ale nemôžem.
Si tam s tým,
čo býva v Tebe.