Nedotknuteľná

Nie je to len o tom,
je to aj o inom.
Začínam strácať pointu,
a to nie len v tomto,

ale vo všetkom.
Kto mi povie prítomný čas-blázniť?
Blazniem?
Bláznim?

Alebo prosto,
nechtiac sa pretváram v
blázna?
Gestikulovala si rukami,

Tvoje obočie robilo hore-dole.
Menila si smer svojimi očami,
tými krásnymi,
ako plachá zver.

Sledujem Ťa celý čas,
od pár metrov ďalej.
Mihot Tvojich dlhých rias
mi

pretvoril prostredie
v jednu krásnu alej.
Hej kamarát!
Vtedy si mi niečo vravel.

Ostatných si vyzýval
na mňa
veľký apel.
Márne si sa zaháňal,

márne si to všetko točil.
Ja som,
priateľ môj,
jednu nádhernú krásku zočil.

Máš krásne nohy,
krásne ruky.
Krásne nechty,
prekrásne hefty.

„Pris´ám Bohu“,
povedal som sebe.
Pôjdem tam, kde si,
Kde sedíš a

poviem Ti to všetko.
Ale nemôžem.
Si tam s tým,
čo býva v Tebe.

Pridané dňa od ludvik
Tento obsah bol zaradený v Ars poetica. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *