ON

Vyzeral ako veľký cukrík. No, na cukrík veľmi veľký, na to čo sa v ňom skrývalo veľmi malý. Pomaly som rozlepoval lepiacu pásku z krajov cukríku a čakal čo sa v ňom ukrýva. Aj keď som to trochu tušil. Niesol som ho v ruke dva kilometre a hmat už čosi prezradil. Rozlepil som posledný kúsok a padol mi do dlane. Nevedel som, že je taký malý. Až som sa čudoval, že ako niečo také malá môže strážiť mňa, takého veľkého. Sedel mi v ruke. Chladný pohľad upretý do mojich očí. Videl som ho prvý krát a predsa mi bol taký známy. Hlavu mal položenú do dlani a rozmýšľal. V tejto časti zvyknú ľudia písať, že úpenlivo. Ja som sa však toho slova vždy bál. Čo to úpenlivo vlastne znamená? Iný výraz sa tu však použiť nedá. Teda sedel v mojej dlani. Hlavu mal ponorenú do svojich dlaní a úpenlivo premýšľal. Ináč som ho ani nájsť nemohol. Robil presne to o čo sa snažím ja už takmer dva roky. Premýšľal a ja som vedel, že o mne. Veď o kom inom by mal keď je môj.

Nečakal som, že príde tieto Vianoce. Ale prišiel presne vtedy keď som ho potreboval. A dostal som ho presne od nej. Od nej, kvôli ktorej som ho toľkokrát volal. Mama ho položila pod moju maturitnú fotku. Chrbtom k nej. Nech vie koho má chrániť. Malý drobec sedel pod mojou fotkou. Celý biely, len krídla mal zlaté. Tak ako som si ho vždy predstavoval. Tak ako som si vždy predstavoval ju. Malá a biela, so zlatými vlasmi. Taká ako som ju vždy miloval. Objal som ho. Objal a on vtedy musel cítiť všetko čo som ja cítil k nej. Pichlo ho pri srdci a od tej chvíle sa neusmial. Až som ľutoval, že som mu ten pocit umožnil. Sedel chrbtom k mojej fotke. Ukazoval mi, že nestojím o jeho pozornosť. Nezaslúžim si aby ma chránil. Mal pravdu. Ukázal som mu najsebeckejší pocit na svete. Lásku. Tú chce najprv človek len pre seba. Až keď ju získa stane sa jej zmyslom žiť pre iného. Teda aspoň by sa mal.

S otcom sme dnes vypili sedmičku hrušky. Veď mal narodeniny. Nemal som to robiť. Keď mám vypité chytajú ma depresívne stavy, ktoré si v tomto čase nemôžem dovoliť. Vtedy mám chuť jej opäť napísať a to už teraz nejde. Život musí ísť ďalej. Show must go on. S ňou a bez neho však kam. Malé biele čudo pozeralo na mňa celý večer s poličky obývačkovej steny. Čakal som, že na niečo príde. Vyberie hlavu s dlaní a poviem mi kadiaľ sa treba poberať. To však nemal v náplni práce. Mal mi ju pripomínať. Každé objatie ktoré mi dala, každú malú pusu, každý pocit, že túto malú chvíľu je len moja. Pocit, že patrí iba mne ako ten malý bieli chlapík. Chvíľkové šťastie. Stačilo na dlhú dobu. Tá chvíľka kedy položila hlavu na moju hruď a ja som pohladkal jej zlaté vlasy tak ako hladkám jeho zlaté krídla. Veril som ,že raz bude patriť mne, tak ako bol môj ten čo mal strážiť od tohtoročných Vianoc môj biedny život. Dúfam, že budem mať viac šťastia ako Kryl. Dúfam, že neroztiahne krídla a neuletí.

Namiesto nej ostal iba on.