Svet včerajší

 Ležím. Ležím na posteli. Steny mojej izby sa pohybujú. Približujú sa stále rýchlejšie. Z vedľajšej izby sa ozývajú hlasy. Nevnímam ich, nerozumiem im. Ticho naplnené len ich ozvenou prehlušil smiech. Jej smiech. Zmrazilo ma.

… Nie…
To len v mojej hlave vyčíňajú…
spomienky…

 V ten deň sme sa stretli len náhodou. Rozmýšľal som a oči mi behali po ľuďoch bez mena kráčajúcich okolo. Náhle mi zrak zakotvil na nej. V zlomku sekundy sa nám pohľady stretli. Poslala mi jeden z jej dokonalých úsmevov. Všetky vnútornosti spravili nepredvídané salto a ja som sa cítil absolútne prázdny. Zabudol som na čo som myslel. Len som tak stal a prihlúplo sa usmieval. Odkráčala a ja som sa stále usmieval…
prázdny…

 Až do večera som nevnímal svet. Bol som… zaľúbený. Iba prvé hviezdy mi osvietili dušu. Vybehol som do noci. Po chvíľke prudkého klusu som sa však zadýchal. Zmiernil som tempo. Mestský park sa mi stal útočišťom. Medzi tieňmi stromov som zbadal dva ľudské. Zachmúril som sa, lebo pretínali trajektóriu mojej očisty. Asi preto som sa schoval za hlúčik náhodných turistov s fotoaparátmi. Spoza nich som nenápadne dvojicu pozoroval. Spoznal som ju. Bola to ona. Turisti zmizli. V jej spoločníkovi som poznal priateľa. Držiac sa za ruky prešli okolo mňa. Nevšímali si ma, i keď som stál len asi meter od nich. Odkráčali. Dvaja milenci. Nevedno kam. Nechápal som to. Zahľadel som sa spýtavo na hviezdy a z oblohy neveriacky žmurkal môj obraz… obyčajného turistu s fotoaparátom.

 V tú noc šiel rýchlik načas. Rýchlik, ktorý ma mal odviezť naveky preč, ďaleko od nej. Mal som miestenku, takže som si pohodlne sadol na svoje miesto. Moja posledná cesta. Rýchlik vyráža zo stanice. Sedím nemo. Naberá rýchlosť, vychádza zo zákruty. Pokojne zatváram oči. Náhle však rušňovodič zbadal postavu na koľajniciach. Okamžite zastavuje súpravu. Škripot bŕzd ma tlačí zo sedadla. Náraz. Telo pod tretím vozňom bolo rozdelené na dve časti. Na krku obete našli vyšetrovatelia fotoaparát len s jedinou snímkou. Bolo na nej dievča. Práve to, ktoré sa na mňa v ten osudný deň usmialo. Najúžasnejšie, najkrajšie a najdokonalejšie zo všetkých.

 Nikdy nebude moja.

Pridané dňa od Zanelli
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

7 Responses to Svet včerajší

  1. Alisael povedal:

    niektore veci netreba riesit prave takto… ale stratit iluzie.. niekedy je lepsie svet videt bez ruzovych okuliarov…

  2. Filthy Thoughts povedal:

    …ked sa dotyčná slečna dozvedela čo sa stalo, psychicky sa zrútila. Ostrihala si svoje krásne dlhé červené kučeravé vlasy, ktoré každý nesmierne obdivoval úplne nakrátko a napchala ich svojej spiacej matke do úst, čím ju zadusila.
    Keď po ňu prišli zriadenci ústavu, kde dávajú šťastné pilulky, našli ju schúlenú pod stolom v jedálni, stále dookola opakujúc prehnane hlbokým hlasom, že dáždniky jedného dňa ovládnu svet.
    Keď sa k nej ten silnejší priblížil, začala kričať aby odišiel, inak sa skôr či neskôr hodí pod vlak. On sa len zasmial, dal si čelom vzad a skočil z piateho poschodia z okna. Po dvoch rokoch v ústave ju našli na záchodkoch obesenú na lane fičúrsky zhotovenom zo šnúriek z OB tampónov.

  3. Zanelli povedal:

    Alisael

    Vies…. ten pribeh je prave o tom… sedim v izbe a rozmyslam o tom ako ma
    presiel a rozpolil vlak… ide ti to do kopy???…
    o tom ako stratit klamne iluzie a nadeje „pochovat“ spolu s ruzovymi
    okuliarmi…

    Read between the lines…

  4. Zanelli povedal:

    Filthy Thoughts
    Vdaka za inspiraciu… asi napisem pokracovanie 😀

  5. Alisael povedal:

    pochovat iluzie? tym ze skocis pod vlak? to je trosku jednorazove rozhodnutie…

  6. Padrino povedal:

    Počuj Zanelli… Poradím ti. Vieš, že som mal taký istý problém s takou istou osobou, vlastne s tou istou osobou. tie ilúzie pochováš jediné časom a ničím iným. Čas je najúčinejšia zbraň. Zabíja pomaly, ale isto. A časom ju pochováš naisto… Týmto nie, týmto to tiež pôjde, ale okrem ilúzii pochováš aj seba… a úplne na záver… Keď sa zbavíš ilúzii, tak pocítiš niečo, čomu sa hovorí sloboda. Pamätám nato, ako som vyšiel z jej vchodu a povedal si… „som voľný“

  7. zinc ointment povedal:

    mne sa to pacilo….to NIC….to,ze stracas to,co vlastne ani nemas…ze uz nemas vnutorne presvedcenie,co ta dostane z toho von a tak sa len tmolis a nevidis pred sebou nic,vsetko ta zoziera…a ta bolest..nejde von

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *