Preťalo srdce niečo ostré,
kruté, tmavé, nezištné.
Zostalo srdce v krvi mokré.
Nič netrvá, nič nie je nezištné.
Padali lístia spreď vzduch a hmlu,
padali slzy moje krvavé.
Hral som lásku a prehral ju.
V krvi sa leskne srdce jagavé.
Blúdil som čiernými chodbami,
v hľadaní kľudu, pokoja.
Kvílilo srdce, bilo stonami-
Jazva, ktorú nič nezrovná.
Hľadal som svetlo, nejakú oporu.
Lampaš, ktorý ma vyvedie von,
Niekto, kto spustí tmavú oponu,
niekto, kto utíši srdca ston.
Sedel som sám, sám jediný.
A ty,
hlavu si o mňa oprela.
Sedel som tam,
zo srdcom rozibtým.
A ty,
si mi ho zacelila.
Teraz som s tebou, srdce je celé,
ležím v núruči tvojom.
Je zima, no láska nas hreje,
zaplavuje teplým pokojom.
Ďakujem svetlo, že so mnou tu si,
ďakujem za slová, tvoje úprimne.
Vedz, že láska naša pevne hniezdi,
láska ku tebe, tvoja ku mne.
Vedz, že navždy milovať ťa budem,
nech hocičo sa stane.
Vedz, že nikdy nezabudnem,
ako si zacelila srdce krvavé.
Mam taký sen, trochu odvážny:
Vyzlečiem ťa, celkom do naha,
odložím svoje prevleky,
a budeme sa milovať, až do rána
a lásku, cítiť naveky.