Archív kategorií: Príbehy

Kradol som peňaženky. Niežeby som nemal z čoho žiť, ale človek si nejako musí zaplatiť trávu a alkohol.

A tak sme si sadli na lavičku. Všade bolo veľa odpadkov, pouličné lampy svietili a hustá hmla sprístupňovala chodiť tadiaľto len vyvoleným osobám. -„ Vieš na čo som prišla?“ -„ No?“

To ráno bolo iné, niečim úžasné. Pamätám sa, že napadol prvý sneh, ktorý síce nepríjemne odráža slnko do očí, ale to je daň, ktorú som ochotný zaň zaplatiť.

Veľké kvapky dopadali na okno. Mala pritisnutú tvár na sklo a jej slzy splývali s dažďom. Nič nevidela, nikam sa nepozerala. Spomínala.

Na zem padla jasnočervená kvapka krvi. Vlado si k hornej pere prikladal už piatu vreckovku. Naozaj to nevyzeralo dobre, nemohol poriadne ani len rozprávať. Vždy, keď menil provizórny obväz vyšlo mu z úst niekoľko nadáviek. Avšak to situáciu iba zhoršilo. … Pokračovať v čítaní →

„Vpravo sa mihol ďalší strom. Gaštan. Asi. Možno ani nie. Ten predchádzajúci sa tiež tak javil. Kto však povedal, že to bol gaštan? Hlúposť. Všetky stromy tam boli gaštany. Keď už nikto iný, aspoň ja by som to mal vedieť.“

Minulý týždeň sa mi stala taká kuriózna vec, myslím že to bol utorok 24. októbra. Večer som bol v kine, asi na tom najstrašnejšom filme v mojom živote, na Krížnikovi Potemkinovi.

Sedela na lavičke v parku. Videl som ju tam každý deň. Vedľa seba mala položenú kabelku, hlavu podopretú v dlaniach a pozorne sa dívala na ostatných ľudí. Akoby mala pred sebou papier, na ktorý ich načrtávala.

Vystúpil z lode. Okolo neho sa tlačilo množstvo iných ľudí. Chodili z miesta na miesto so svojimi obrovskými kuframi a vrážali do ľudí, no on stál.

„Do riti!!“ Nahnevane zavrel stránku ktorú práve čítal. Kto sú tí ľudia, že si len tak píšu o smrti? Vari jej niekedy hľadeli priamo do očí? Bola ich každodennou súčasťou? Ďakovali snáď títo ľudia za každý prežitý deň bez bolestí?