S úsmevom na perách
no zjavne sveta neznalý,
pýta sa študent lektora:
„Nuž, kam sme sa to dostali?“
Pokračovať v čítaní
Nevieš, že cítim len úzkosť, strach a samotu.
Nevieš, že v sebe cítim to hrozné pálenie .
Pokračovať v čítaní
Preťalo srdce niečo ostré,
kruté, tmavé, nezištné.
Zostalo srdce v krvi mokré.
Nič netrvá, nič nie je nezištné. Pokračovať v čítaní
Je to ako ísť sa ponárať bez dýchacieho prístroja. Ponárate sa do vody a čím dlhšie tam ste, tým okolie prestáva byť menej skutočné. Pokračovať v čítaní
Slnko na hlavu mi páli,
ja odfukujem bez slov,
keď prebúdzam sa do snov.
Ešťeže som malý!
Pokračovať v čítaní
Niečo visí!
(čo sa na mňa pozeráte?) Pokračovať v čítaní
Na mojom kúsku pokožky
na koži našiel som vadu.
Malý kus iný ako svet,
strach! Azda neprinesie zradu?
Pokračovať v čítaní
Sedeli sme v tichej čajovni, popíjali horúci čaj a rozprávali sa. Vraj „základom je komunikácia“. Neviem, čo povedala. Pamätám si len svoju odpoveď.
„Ale ty už nie si dieťa.“
Pokračovať v čítaní