Nič nové

Na zem padla jasnočervená kvapka krvi. Vlado si k hornej pere prikladal už piatu vreckovku. Naozaj to nevyzeralo dobre, nemohol poriadne ani len rozprávať. Vždy, keď menil provizórny obväz vyšlo mu z úst niekoľko nadáviek. Avšak to situáciu iba zhoršilo. Rana sa nepekne otvorila a z pery sa vyhrnul ďalší prúd krvi.

„Vykašli sa na to. Ten človek je už dávno za horami. A koniec koncov, kto vie, ako skončil on.“ Povzbudzujúco som sa na Vlada pozrel. Nevyzeral byť veľmi nadšený. Chcel však niečo povedať, odtrhol si prischýnajúcu vreckovku od úst.

Keď opäť prehltol ďalšie sústo krvi, pozrel na mňa dosť veľavravným pohľadom: „To áno, veď som ho riadne ovalil. Nemal veľkú šancu. Čudujem sa, že sa ešte…“ Opäť si zakryl ústa. V očiach sa mu zráčila nenávisť taká obrovská, že byť teraz demonštrantom sa muselo rovnať samovražde. Očividne nebol na zranenia zvyknutý.

„Možno by si s tým mal ísť na pohotovosť. Chcelo by to stehy. Minimálne tri.“ Mal som obavy pokračovať. Vlado naozaj nevyzeral byť spriatelený s myšlienkou zašívania úst. Aj znelo to vyslovene odporne. „Poznal som človeka, ktorý spadol tvárou na obrubník. Rozťatú peru si nedal zašiť a teraz vyzerá ako Káčer Donald.“

Uhol som sa. Našťastie. „Aj ja som poznal jedného človeka. Už ho nepoznám.“ Jeho humor bol občas nepochopiteľný. Nikto však nikdy o Vladových slovách nepochyboval. Aj teraz sa žiaden z nás nezasmial. To dodávalo situácii vážny charakter.

Okolo dodávky stojí partia ľudí. Nikto nič nehovorí, nikto sa neopováži narušiť ticho. Iba občas sa do ticha zareže kliatba či nadávka. Každý má z tváre vystrúhaný kus nehybnej skaly. Pery sa nehýbu. Aj preto počuť občasné slová iba tlmene, cez zuby. Mal som sto chutí začať sa smiať.

„No… ja som poznal človeka, ktorý si peru rozťal pri hokeji. Narazil o plece spoluhráča. Najprv si všetci mysleli, že to bude treba zašívať. No… teraz, keď sa človek nepozrie bližšie, tak si nič nevšimne.“ Ticho prerušil Števo. Vždy dokázal otvoriť ústa v tej najnevhodnejšej chvíli. Ale teraz sa vyjadril trefne. Možno si to ani neuvedomil. Mám pocit, že všetci sme rozmýšľali nad nejakým podobným prípadom.

Mne napadli len dosť negatívne príklady. Nechcel som spomínať dávneho spolužiaka, ktorý si po havárii nevšimol, že má nalomený nos. Teraz ho má totiž mierne krivý, keďže sa mu zrástol sám, bez vyšetrenia.

O chvíľu sa objavil lekár. V pravej ruke niesol čiernu brašňu. Vždy som mal pocit, že by lekári ako poslovia nádeje mali nosiť biele brašne. Čierna totiž na mnohých pôsobila dosť depresívne. A čierne sanitky. To bude asi preto.

Odchádzal som zmätený. Lekár povedal, že to nebude treba šiť. Vraj načo. Mal som pocit, že ten idiot si myslí, že nám sa takéto zranenia stávajú často. Všetci si myslia, že sme cvičený na ta, aby sme boli mlátení. Mýlia sa, nie je to nič nové. Ak by nás nebolo, čo by potom robili? Na to ani nepomyslia. Nevďačníci!

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

3 odpovede na Nič nové

  1. zinc ointment povedal:

    paci sa mi, ze si jeden z mala,ktori pouzivaju MI/MNE napadlo… dalej… teda najprv minuly cas, potom pritomny – to beriem, ale si to ziadalo iny prechod… a nepacila sa mi myslienka, roztrhana pera (to asi, lebo som holka:))

  2. Gnaag povedal:

    Možno som to tu mal napísať, ale tento text je súčasťou (zatiaľ) trojice príspevkov. Preto sa tá roztrhaná pera veľmi neuchytila. Neuvedomil som si, že samo o sebe to naozaj veľký zmysel nedáva. Čiže tie články sú:

    1. Ako každá iná
    2. Každodenná rutina
    3. Nič nové (tento)
  3. zinc ointment povedal:

    aha…prepac,som nevedela…tak kuknem aj tamto:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *